Zo Slovenska odišlo milión ľudí, prečo máme problém prijať 785? Nemáme. V mojom článku „Sedemkrát NIE kvótam na utečencov“ píšem, že to rozhodne nie je veľa. Veľa je napríklad …
… milión ľudí, ktorí odišli zo Slovenska do USA, ako píše Juraj Koník. Avšak, existujú aj iné rozdiely, ako len počet.
785 je len začiatok
785 je len začiatok. Vôbec nejde o nejakých 785 osôb, ide o zavedenie systému rozdeľovania utečencov podľa kvót. Odkiaľ to mám? Zo skúseností s EÚ. Na záchranu Grécka malo ísť len 30 miliárd €, potom 50, potom síce 110, ale naozaj nie viac. Dodnes išlo 240 miliárd eur oficiálne, ďalších cca 100 inak (ELA, OMT a pod.) neoficiálne a začína sa rozprávať o treťom balíčku. 785 utečencov, alebo 40 tisíc celkovo, ktorí majú byť podľa kvót rozdelení, je len začiatok podľa salámovej metódy. Je takmer isté, že skôr či neskôr budú podľa kvót rozdeľovaní všetci, ktorí sa do Európy dostanú. Porovnávať teda číslo 785 s miliónom, je nekorektné alebo naivné.
Avšak podstatný rozdiel je prostredie. Slovákov, ktorí utekali do USA, čakala tvrdá práca, pot a slzy. USA v tom čase potrebovali milióny nevzdelaných robotníkov do fabrík, na farmy, na stavby. Rozhodne Slovákov v USA nečakal nejaký prebujnený sociálny systém.
Štedrý sociálny systém
Čo čaká afrických utečencov v Európe? Nekvalifikované pracovné miesta to nie sú, lebo tie sú dnes v Číne, Indii, Vietname… Veď stačí si pozrieť štruktúru nezamestnaných – najviac je tých, ktorí nemajú vzdelanie. Navyše, v ceste stojí minimálna mzda, ktorú práve socialistické vlády s obľubou zavádzajú a navyšujú. Utečenec bez vzdelania neovládajúci miestny jazyk, a tých je drvivá väčšina, nevytvorí pridanú hodnotu aspoň vo výške minimálnej mzdy. To je skratka ekonomický fakt. Áno, utečencov môžeme na naše náklady vzdelať. No pýtam sa, prečo by sa to malo podariť, keď sme za 25 rokov nedokázali vzdelať obyvateľov osád?
A tak ostáva štedrý sociálny systém. V Afrike sú dva doláre na deň extrémna chudoba, päť dolárov na deň chudoba a minimum, ktoré utečenec dostane vo Švédsku, je 40 dolárov. Podľa švédskeho denníka Dagens Nyheter je 10 rokov po príchode do Švédska minimálne 31 percent (!) imigrantov v produktívnom veku dlhodobo závislých na sociálnej podpore.
Tiež sa stretávam s argumentom, že práve ja, dieťa emigrantov, by som mal chápať utečencov. No, možno ich chápem a preto píšem, čo píšem J. Každopádne, my sme utiekli do Nemecka a prispôsobili sa tamojšiemu spôsobu života. Moji rodičia sa nesnažili do Nemecka importovať tradície ako zbiť ženu a potom ju obliať ľadovou vodou (šibačka) a tiež sa nesnažili v Nemecku zavádzať komunizmus. Ani sa nespájali za týmto účelom so slovenskou komunitou. Naopak, ako prvé sme sa všetci v rodine naučili nemecký jazyk. Odporúčam sa ísť pozrieť do nejakého parížskeho banlieue (predmestia), ako africkí imigranti prijali európsky spôsob života.
Nezamieňajme si slobodu s blahobytom
Nezamieňajme si slobodu s blahobytom. Liberáli chcú slobodu pre všetkých a najlepšie pre všetkých rovnako. Blahobyt pre všetkých a najlepšie pre všetkých rovnako chcú komunisti. Populisti sú tí, ktorí tvrdia, že to je možné a alibisti sa k tejto téme nevyjadria. Klameme sa, ak si snažíme nahovoriť, že utečenci z Afriky idú do Európy primárne za slobodou. Idú sem primárne za blahobytom a nepoznám takého liberála, ktorý by tvrdil, že o blahobyt sa musím deliť. Poznám ale viacero takých komunistov.
Preto, opakujem to znova, riešenie je posúdiť každého jedného individuálne, ešte na území Afriky. Tam musí sedieť európsky sudca, ktorý rozhodne, kto má nárok na politický azyl a kto nie. Tí, ktorí majú, môžu do Európy, tí, ktorí nárok nemajú, nemôžu. A všetkých, ktorí sa do Európy dostanú ilegálne, treba vrátiť späť. Bez výnimky, presne tak, ako to robí Austrália. Pre humanistov, ktorí by najradšej riešili všetky problémy sveta objatím, to znie možno kruto, realisti však pochopia, že Európa inú možnosť nemá.
Na záver jeden skvelý citát z článku (z ktorého som prevzal viacero informácii) renomovaného českého ekonóma Pavla Kohouta, „“Potíže s imigrací – jak se jich nezbavíme“:
„Zejména Blízký východ má katastrofální úroveň vzdělanosti. Průzkum trhu provedený Frankfurtskými knižními veletrhy uvádí, že dvaadvacet států arabského jazykového prostoru s celkem 362 miliony obyvatel vydalo v roce 2012 celkem asi 17 tisíc knižních titulů: méně než Česká republika. Pokud arabsky mluvící populace světě přece jen čte, jsou to islámská ideologie a právo (19 procent), politika a eseje (11 procent), literatura a arabský jazyk (9,8 procenta) a dále Korán a hadísy (osm procent). I tato čísla udává zpráva Frankfurtských knižních veletrhů. Tento typ vzdělání ovšem stěží najde v moderní Evropě jiné uplatnění než v rámci arabských komunit.“
P.S. Ako vždy umožňujem aj pod týmto mojim blogom diskusiu. Na vecné príspevky rád odpoviem.
