Predseda strany SaS Richard Sulík prijal pozvanie vystúpiť na viacerých predvolebných kampaniach strany Alternatíva pre Nemecko (AfD), kde hovorí o škodlivých dôsledkoch politiky zachraňovania európskych krajín, ktoré sú aj v rozpore so zmluvou o Európskej únii a …
… zároveň popierajú zmysel európskeho spoločenstva. Richard Sulík svojimi vystúpeniami chce podporiť novú nemeckú politickú stranu Alternativa pre Nemecko, pretože ich účasť vo vláde môže Slovensku ušetriť stovky miliónov eur. Richard Sulík minulý týždeň vystúpil na troch mítingoch v mestách Ingolstadt, Reutlingen a Pforzheim a v polovici septembra vystúpi v Mníchove a vo Frankfurte.
Pre pozretie vystúpenia Richarda Sulíka v rámci volebnej kampane strany AfD kliknite na video.
Traskript videa z predvolebnej kampani v Ingolstadt:
Narodil som sa v rokoch revolúcie 1968, no to nebola ani skutočná revolúcia,
to bolo len také nadýchnutie. No 21. augusta 1968 prišli naši ruskí kamaráti na pár rokov a hneď bol koniec všetkým revolúciám. Aj preto moji rodičia v roku 1980 utiekli, lebo nevideli v Československu žiadnu budúcnosť. Ja som mal vtedy 12 rokov. Študoval som tu. No medzitým prišla zamatová revolúcia, a ja som sa vtedy vrátil naspäť. To bolo v roku 1990, potom som založil firmu Faxcopy. Desať rokov na to som firmu opustil a v roku 2002 som sa stal poradcom ministra financií. Ministrom bol Ivan Mikloš a ja som bol zodpovedný za daňovú reformu. Hlavným bodom daňovej reformy bola 19% rovná daň, no nie len tá. Slovensko bola napr. jediná krajina (a doteraz je), ktorá zrušila daň z dividend. Daň z dividend je vlastne dvojité zdaňovanie toho istého príjmu, a preto to v daňovom systéme v ktorom mal byť zdaňovaný každý príjem len jeden krát nič hľadať. Toto vidím ako hlavný dôvod úspechu daňovej reformy, zrušenie dani z dividend. No toto teraz nie je témou.
No chcem ešte povedať, tiež som sa zaoberal veľmi s nemeckými číslami, keďže som aj študoval ekonómiu, že ak by Nemecko zrušilo väčšinu výnimiek, ktorých je skoro 500, mohlo by zaviesť 15% rovnú daň. Pričom daňové príjmy by neboli nižšie. To sa ale v krajine kariérnych politikov len ťažko udeje. V tomto je Slovensko trochu iné. Od dňa ako som spoznal vtedajšieho ministra financí až po deň, kedy všetky zákony prešli parlamentom, čo bolo 9 zákonov, prešlo len 51 týždňov. To je tak krátky čas, ktorý je už aj dnes na Slovensku ťažko predstaviteľný. No vtedy, vtedy to bol taký „klondike“, vtedy to šlo. Tieto všetky reformy… no nebola to len daňová reforma, bola to aj reforma verejnej správy, dôchodková reforma, ktoré Slovensko medzi rokmi 2003 a 2004 urobilo, viedli k tomu, že dlh Slovenska poklesol na úroveň 27%. Dnes by sme s tým boli v EÚ vzorovým žiakom. No dnes je to už dvojnásobok. Už je to 55, dokonca 56%. Nie len vďaka grécku, na Grécko ide nejakých 8%. Je to vďaka socialistom vo vláde, ktorí majú míňanie peňazí v krvi. Nepovedal som to celkom presne – oni milujú míňanie CUDZÍCH peňazí.
Potom som sa v roku 2006 stal znovu poradcom ministra financií a mojou úlohou bolo obhájiť daňovú reformu. No aj preto, aby som povedal niečo k Euru. A bol som jeho veľkým zástancom. Dnes sa za to tak trochu hanbím, no vtedy bola jednoducho taká situácia, a musím priznať, že sme sa mali s otázkou spoločnej meny viac zaoberať a hlavne kritickejšie na ňu pozerať, či je spoločná mena tak dobrý nápad. Ale predtým ako budem pokračovať, chcem ešte doplniť dve vety o mojej ďalšej kariére.
V roku 2009 som založil liberálnu stranu a o 20 mesiacov, čo je znovu veľmi krátka doba, možná asi len na Slovensku, som sa stal predsedom NR SR. Veľmi ma to bavilo no netrvalo to dlho, lebo keď sa človek dostatočne neprispôsobuje, rýchlo skončí. A toto bol v určitom zmysle aj môj prípad. V každom prípade sme v roku 2010 spravili štvorkoalíciu, no k tomu sa dostanem ešte neskôr. V roku 2006 som sa teda stal poradcom ministra financií a v rovnakej dobe malo Slovensko rozhodnúť, či sa pripojí k Eurozóne. V tej dobe chodil k nám pravideľne eurokomisár Almunia, ktorý stále opakoval, že existujú prísne pravidlá, ktoré treba dodržiavať, že je to len klub solídnych členov a tí ktorí nedodržiavajú pravidlá…bla bla bla.. Takže sme sa snažili tieto pravidlá spĺňať a musím povedať, že Slovensko všetky maastrichtské pravidlá aj splnilo…všetky! Nie len tie 3 všeobecne známe, no celkovo ich je až 5. Komisár Almunia bol s nami veľmi spokojný a vtedy povedal… Je jedna krajina… neviem teraz či Litva alebo Lotyšsko.. vždy si to mýlim, a pritom sa čudujem ako si niekto môže mýliť Slovensko so Slovinskom. V každom prípade nám povedal, že táto krajina nesplnila inflačné kritérium (ktoré mimochodom vláda vie minimálne ovplyvniť) o 0,07 p.b. a preto nemohli vstúpiť do Eurozóny. To je dnes už len veľmi ťažko predstaviteľné, no v roku 2006 to tak bolo. Bol som vtedy rád že socialistická vláda všetky tieto kritériá splnila, a vstúpili sme do Eurozóny. Od 1. januára 2009 sme teda hrdým (dnes už možno v úvodzovkách) členom Eurozóny. Pamätám si ešte ako k nám v roku 2007 prišiel na návštevu český prezident Klaus a povedal: „Dúfam, že vaši ekonómovia si to celé dobre prerátali, lebo si nemyslím, že je to nejak prínosné.“ Vtedy som si myslel, že to hovorí zo závisti, lebo Česko nespĺňalo kritériá. No dnes musím uznať, že ten muž vidí trochu ďalej ako len na špičku svojo nosa.
Takže od 1. januára 2009 máme spoločnú menu Euro. Ubehol jeden rok, a už prišlo prvé zachraňovanie Grécka. To bol február, alebo marec 2010. Medzičasom sme sa dostali s 12% do parlamentu. Minimálne toľko želám aj strane AfD. Takže v roku 2010 bolo prvé zachraňovanie Grécka. Na Slovensku boli voľby v júni 2010, čo bolo 3 mesiace pred záchranou Grécka. Tvrdili sme že do Grécka nepôjde ani jeden cent. Aj preto sme celkom dobre vo voľbách zabodovali, no a naši koaliční partneri to takisto videli a tiež preto tvrdili že do Grécka nedáme ani jeden cent. Slovensko bolo jedinou krajinou, ktorá prvé zachraňovanie Grécka odmietla. Našim daňovníkom sme tým ušetrili 800 miliónov euro. Táto suma možno v Nemecku neznie až tak ohromne, no pri záchrane eura je to pomer 1:27, čiže keď to vynásobíte, toľko dávame my. A ja som rád, že môžem teraz povedať, že som prispel k tomu, že sme ušetrili daňovníkom takú sumu.
Potom prišiel august 2010 a dočasný záchranný balík (Euroval). Povedal som, že dobre, aby sme neboli stále len proti, súhlasme s týmto balíkom, a nakoniec sme aj súhlasili. Ja som s tým súhlasil a aj celá naša strana. Z troch dôvodov. Po prvé: mal byť na 3 roky obmedzený, čo Schauble aj osobne prisľúbil. Po druhé: Mohli byť zachraňované len štáty, žiadne banky. A po tretie: Mali byť zachraňované len také štáty EÚ, kde bola istota, že tieto dlhy budú vedieť aj splácať. Takže mala byť jasná schopnosť krajiny splácať dlhy. Šesť mesiacov na to, to už neplatilo. Ja som tiež len začiatočník v politike, som tam len nejaké 4 roky. A moje osobné sklamanie bolo potom, že Merkelová a Schauble niečo povedali, a potom pár mesiacov na to to už neplatilo. Mimochodom pri našich lokálnych politikoch je to úplne rovnaké. A preto sme povedali, že dobre, keď to už neplatí, potom odmietame ďalšie rozširovanie Eurovalu.
Pri rozširovaní Eurovalu nešlo len o navyšovaní celkovej sumy a o to, že môže zostať AAA rating atď.. nie.. Najväčšou zmenou bolo to, že z Eurovalu bolo už potom možné zachraňovať aj banky, čo ja osobne považujem za riadne svinstvo. Preto sme rozširovanie Eurovalu jasne odmietli a nikdy sme nič iné ani nehovorili. Potom prišiel október 2011 a naši koaliční partneri začali tvrdiť, že musíme rozšírenie Eurovalu podporiť, pričom naša premiérka Iveta Radičová si zmyslela, že hlasovanie o Eurovale spojí s hlasovaním o dôvere vlády. Ja som jej povedal, že hlasovanie o dôvere je možné spojiť len s vecami, ktoré súvisia s koaličnou zmluvou, pričom tá 1 miliarda, resp. v Nemecku 27 miliárd eur nijak nesúvisí s koaličnou zmluvou. Povedal som jej, že nech to nespája s tou sprostou dôverou vlády, no žiaľ to spravila. My sme teda hlasovali tak ako sme stále hovorili a bum, hneď bol koniec pravicovej vláde.
V januári 2010 Grécko povedalo, že žiaľ im to nevychádza a budú potrebovať pomoc. No toto sa vedelo už v októbri 2009. V septembri 2009 sa v Grécku menila vláda. Dovtedy sa ešte hovorilo, že Grécko v pohode splní 3% maastrichtský deficit. Nakoniec to neboli 3%, ale 6%. Všetci boli vyľakaní, až to bolo nakoniec 12%. A pri konečnom zúčtovaní to bolo až 15% deficitu pre rok 2009, čo je úplná katastrofa, pričom tých 15% sa týkalo vnútorného HDP grécka, nie príjmov štátu. Tam sa vždy tak trochu zavádzalo, no nechajme to teraz. 4 roky sa teraz už Grécko zachraňuje a aký je výsledok?
Nezamestnanosť na úrovni 27%, priemyselná produkcia na úrovni 70-tich rokov. Teraz trochu odbočím od Grécka.
Toto považujem za dôsledok spoločnej meny. Nemecko ide s priemyselnou produkciou sústavne nahor, pričom krajiny južnej periférie stále klesajú. To by možno bolo pre Nemecko pekné, no máme tu taký pekný pojem TARGET2, ktorý hovorí, že Nemecko si svoj export platí samo. Takže všetky tie mercedesy, bmw-čka ktoré sa z Nemecka exportujú, zaplatia nemeckí daňovncíci skôr či neskôr z vlastného vrecka. Nie je potom lepšie ako rozdávať to takto iným krajinám, rozdať tieto veci vlastným ľuďom? Nemyslím teraz rozdávanie v zmysle sociálneho systému, ale napr. tak, že sa zníži daňové zaťaženie na polovicu. Toto nie je vývoj za posledné 3-4 roky. Ak sa pozriete, že kde sa to začína rozchádzať, To je tento bod. To bolo hneď po zavedení eura, to nemá nič spoločné so súčasnou krízou. Teda možno len čiastočne. Je to vývoj, ktorý je možno súčasnou krízou zosilňovaný, no ak sa teraz aj kríza skončí (nech to je už čokoľvek), bude tento vývoj trvať aj naďalej. Nakoniec to bude tak, že sa bude produkovať len v Nemecku a na juhu sa bude len dovolenkovať. Aj to je možné. No kto to zaplatí? Keďže ľudia na juhu chcú tiež žiť a tiež chcú mať platy na určitej úrovni.
Naspäť ku Grécku.
Produkcia v priemysle je na úrovni 70-tich rokov. Stavebné povolenia sa k historickému maximu prepadli až o 90%, možno až o 94%. Toto je skutočná katastrofa, lebo keď sa dnes nevydávajú stavebné povolenia, nebude sa o dva roky stavať. HDP sa prepadlo o 25%, čo je katastrofa, ktorú si vie predstaviť len taký človek, ktorý si to zažil na vlastnej koži. A zahraničný dlh je na úrovni 170%, napriek už realizovanému odpusteniu. Záchrana Grécka bola najväčšou chybou. Nie len pre Nemcov, ktorí platia najviac, alebo pre Slovákov, ktorí platia na svoju úroveň dokonca viac ako Nemci. No bola to najväčšia chyba pre samotných Grékov. Bola to aj politická chyba, keďže článok 125 Európskej ústavy bol jednoducho porušený. Porušenie tohto paragrafu, alebo článku 125, bola veľmi veľká politická chyba, a ukázal sa aj veľký deficit demokracie. Lebo potom sa pýtam, že kde ako Európan žijúci na slovensku mám ísť, ak sa mi nepáči politika Draghiho, Merkelovej alebo Barossa. Nemám žiadnu možnosť ich odvolať z funkcie.
Teraz prídem ku Slovinsku.
To je teda tá ďalšia krajina, nie Slovensko, ale Slovinsko. Oni majú tiež teraz nejaké problémy. No čo už, môže sa stať. Ktovie ako hospodárili, možno sú len príliš malí, a rýchlo čelia krízam z okolia. Majú teraz pred sebou rozhodnutie. Môžu sa posnažiť a šetriť, znižovať deficit a teda zodpovedne hospodáriť a potom za odmenu zachraňovať krachujúce súkromné španielske banky, alebo sa na to môžu vykašlať a budú sami zachránení. Toto je teraz dilema v Slovinsku. No a za pár rokov, keďže máme socialistov pri moci, ktorí sa tiež snažia, za pár rokov to bude dilema aj na Slovensku, pričom pred 6 rokmi sme mali zadĺženie na úrovni 27%.
Ku Grécku treba ešte dodať, že boli zachraňované hlavne banky. Prišli nejaké peniaze, zaplatili sa nimi dlhy a tým v podstate súkromní veritelia. Čo by sa stalo ak by záchrana neexistovala? Grécko by vyhlásilo platobnú neschopnosť. To nie je žiadna dráma, keďže toto majú gréci takpovediac v krvi. Posledných 180 rokov zbankrotovali až 5x, takže nejaký 6. bankrot by dokopy nič neznamenal. Bankrot pre Grécko nie je ničím novým a podvádzanie tiež nie.
Už v roku 1865 existovala tzv. latinská mincová únia, tú založili štyri krajiny – Francúzsko, Belgicko, Taliansko a Švajčiarsko, a o tri roky na to prijali aj Grécko. Latinská mincová únia v podstate fungovala tak, že centrálne banky jednotlivých krajín (boli prijaté aj ďalšie krajiny) si vymieňali 1:1 strieborné mince, pričom samozrejme tie mince museli mať rovnaký podiel striebra. A teraz môžete hádať, že mince z ktorej krajiny mali toho striebra najmenej. No a samozrejme boli za to ešte vtedy tí gréci po niekoľkých rokoch vylúčení.
Čo je oveľa závažnejšie je to, že vtedajšia únia mala veľa podobných konštrukčných chýb, ako dnešná Európska únia. Zodpovední sa žiaľ nepoučili z histórie. U nás na Slovensku sa hovorí, že kto sa nepoučí z histórie, bude si ju musieť sám zopakovať. A to sa dnes aj deje.
Ak sa pozrieme na dnešnú dobu, máme tam pána Papademosa. To bol človek, ktorý tam bol v tom čase, keď Grécko podvádzalo s číslami. Robili to tak, že odhadli príjmy z čierneho obchodu, to pripočítali k HDP, príjmy z prostitúcie tiež… Pri svojich kreatívnych ťahoch mali aj silného pomocníka – Goldman Sachs. Pán Papademos v Goldman Sachs pracoval a v tom čase bol šéfom gréckej centrálnej banky. Bol teda priamo zodpovedný za klamstvá, ktoré vláda vtedy prezentovala. No a asi za odmenu sa teraz stal premiérom. To bolo 2 roky dozadu, keď si Papandreu zmyslel, že sa cez referendum opýta ľudí na názor. Po troch dňoch už nebol premiérom. Možno si na to ešte spomínate. Zodpovedný za to celé sa vlastne stal premiérom. Angličania tomu hovoria „moral hazard.“. Toto je ten hlavný problém, že celá Eurozóna hazarduje s morálkou.
A teraz pár slov k samotnej motivácii niekoho zachraňovať.
Dokážem pochopiť, že Francúzsko malo dobrú motiváciu. Ich podiel na záchrane grécka bol 17 miliárd eur, čo je bezpochyby veľký balík peňazí, no ich banky boli veriteľmi v gréckom dlhu v celkovom objeme 70 miliárd eur. Takže ak mám dať 17 a dostanem 70, tak sa to určite oplatí. V Nemecku to ale tak nebolo. Aj podiel Nemecka bol vyšší, ako potenciálne straty pri bankrote Grécka. Preto sa pýtam, akú má Nemecko motiváciu zachraňovať Grécko?
Na jeseň 2011 prišiel k nám na návštevu vtedajší prezident Wulf, ktorý mal 3 mesiace predtým zaujímavú reč, vo Friedrichfshafene, pred nositeľmi nobelovej ceny za ekonómiu. Odporúčam túto reč si každému pozrieť na internete. A pri tej návšteve som sa pýtal prezidenta Wulfa: „Pán prezident, vaša reč bola skvelá, používate rovnaké argumenty ako ja. Ako je možné, že ste došli k inému záveru?“ Povedal: „Viete, ale my máme historické záväzky…“ Tým asi myslel Hitlera a 2. svetovú vojnu.
Teraz keď vidím Merkelovú pri rôznych politických rozhodnutiach, ako ju potom v Grécku znázorňujú s hákovým krížom, to je snáď vtip… Čo s tým má ale Slovensko? Ak si Nemecko myslí, že musí 70 rokov po vojne niekoho zachraňovať… Nech to kľudne robia. Ja som slovenský daňovník, nie nemecký, takže primárne môj problém to nie je. Problém ale je, že keď zachraňuje nemecko, zachraňujeme aj my. Najlepší sú naši politici, ktorí povedali, čo musím odcitovať, lebo som si to musel napísať, keďže som neveril, že niečo takéto dokáže dospelý človek povedať.
„Budeme sa držať Nemecka.“ To je aktuálna Euro politika. Čokoľvek spraví Nemecko, držíme sa jeho krokov.
To môže byť aj v mnohom pravda. Ja som sa tiež ako predseda parlamentu snažil, aby aby vtedajší šéf Volkswagenu mal lepší pracovný zákon. Toto som sa snažil osobne presadiť. No to bolo len pre zlepšenie hospodárstva daného podniku. No slepo vyhlásiť, že sa budeme držať všetkého, čo spraví nejaká krajina, vedie len k tomu, že budeme zachraňovať španielske súkromné banky.
Slovensko je najchudobnejšia krajina Eurozóny. Priemerné dôchodky sú na úrovni 400 eur, priemerné hrubé platy 800 eur. V čistom 650 eur. Priemer samozrejme znamená to, že 70% pracujúcich má ešte menej ako tých 650 eur. A my máme zachraňovať súkromné banky v Španielsku? Napr. takú Bankiu, ktorej šéf zarába 10.000 eur za deň? My ich máme zachraňovať? Je to čisté svinstvo. Preto mi záleží na tom, aby toto zachraňovanie skončilo. Slovensko je samozrejme malá krajina na to, aby niečo také presadila. No ak nastolená politika „držania sa nemecka“ bude naďalej platiť a nová vláda v Nemecku odmietne pokračovanie záchrany, bolo by to šťastie pre Slovensko. Preto jediné rozumné riešenie je zastaviť všetky peniaze, je jedno kam tečú, jednoducho ich zastaviť. Tak ako o tom hovorí článok 125 Európskej ústavy a rovnako ako to žiada moja strana a aj strana Afd. A už len kvôli tomuto bodu má význam dať svoj hlas strane Afd. U ostatných stranách nie je šanca že sa v tomto niečo zmení.
Zároveň by som chcel ešte povedať niečo v mene mojej krajiny a vysloviť určitú nádej, že tí ktorí budú za Afd rozhodovať, že aj ich rozhodnutia ovplyvnia možno krajiny ako je Slovensko ktoré sa snažia hospodáriť solídne a neprosia niekoho o peniaze, že tie rozhodnutia v Nemecku budú mať vplyv aj na Slovensko. Je veľký rozdiel medzi zastavením toku záchranných peňazí, rozpadu eurozóny, vystúpením atď. Predstavte si teraz, že by Nemecko povedalo, že odchádza, alebo by povedalo, aby iní išli preč. Ak by južné krajiny odišli, mena by išla drasticky v hodnote nahor. Takže treba byť opatrný v týchto krokoch. To čo je ale bezpochyby správne, je zastavenie záchrannej pomoci. Myslím si, že s tým by nemala problém ani väčšina politikov alebo ekonómov, že existuje menová únia, v ktorej sa dodržiavajú pravidlá, na ktorých bola tá menová únia založená. Chcem tým povedať len toľko, že netreba mať teraz krvavé oči s chuťou všetko zničiť, keďže existujú aj výhody spoločnej meny.
No teraz ešte k tomu argumentu, že potrebujeme niekoho zachraňovať, lebo patrí do eurozóny. Veď existovalo veľa bankrotov. Aj tu v nemecku jeden staviteľ Schneider, kde išlo o slušné miliardy, a nik vtedy nepovedal, že treba ho teraz zachraňovať, lebo ináč padne nemecká marka. A bolo veľa iných bankrotov, nie len v Nemecku ale v celej Európe. A tiež ak nejaká krajina ako Grécko zbrankrotuje, to predsa nezničí žiadnu menu. Pri tejto záchrane Grécka ide o oveľa viac ako len o Grécko, ide o celú Európu.
Pokiaľ Európa nasledovala svoje základné myšlienky, ktoré sú voľný pohyb tovaru, kapitálu, osôb a služieb, dokým sa Európa držala týchto zásad a tieto hlavné zásady nasledovala, dovtedy bol v Európe rast. Sadzby rastu išli hore, nezamestnanosť v Európskej únii bola nízka, atď. Dnes sa tieto myšlienky nenasledujú. Dnes je to už len o reguláciách.
V Bruseli sedí 60.000 úradníkov, ktorí musia nejak obhájiť svoju existenciu. Nikdy by sa nestalo, že by prišiel nejaký úradník a povedal by, že už je všetko zregulované a končí, ide domov. Pri plate 8000 eur / mesiac by to nikdy nespravil. A čo sa týka tej regulácie, my sme už zakázali od žiaroviek, cez zákaz olivového oleja v otvorených flašiach… čo je iste na zasmiatie, no dlhová únia, to je už dosť silná káva. A preto hovorím, že by sme sa mali opýtať ľudí, čoho sa ale byrokrati v Bruseli boja.
No čo sa týka odovzdávania kompetencií do Bruselu, na to musí byť vykonané referendum. Čím nechcem povedať, že o každej maličkosti musí byť referendum. Zastupiteľská demokracie má nejaký zmysel, lebo ak by o každej jednej veci mali hlasovať ľudia, bolo by už fakt jedno, či by sa volili múdri politici alebo len bábkové figúrky. Preto je zastupiteľská demokracia dobrá. No pokiaľ ide o dôležité, existenčné veci, ako napr. dlhová únia, tam musí byť už o tom referendum. Predovšetkým ak si predstavím, že až 70% dnešnej legislatívy je ovplyvnenej Bruselom, čo je dnes skutočne realita. Takže nemyslite si, že poslanci v Bundestagu hlasujú až tak slobodne. Jednoducho príde predpis z Bruselu a oni musia zaň zahlasovať.
A preto ako pozadie tohto čo som si aj poznačil lebo to je tiež taká hlúposť, ako je označovaná strana Afd, ako strana jednej témy, čo je skutočne smiešne. Je pravdou že strana sa nezaoberá mnohými témami, no toto je téma, ktorá je s odstupom najdôležitejšou na nasledujúce roky. Je preto len pochopiteľné, že toto je hlavným bodom strany. A keď sa pozriem na zakladateľov strany, ktorých aj osobne poznám, som si istý, že budú mať riešenia aj na iné oblasti života. A to je samozrejme len dôkazom toho, ako sú ostatní nervózni. Čítal som o tomto prirovnaní pred pár dňami v časopise Spiegel.
A keď sa pozriem na ostatných politikov, čo urobili s energetikou a recykláciou fliaš, bolo by lepšie, ak by radšej nerobili vôbec nič.
V terajších voľbách pôjde o dôležité veci, a nemám na mysli tretí balík pre Grécko, ktorý bude stáť možno 10-20 miliárd eur. Bude možno rovnako vysoký ako štvrtý, piaty a šiesty balík, veď Nemecko je dosť bohaté, no keď sa pozriem že aké témy sú v predvolebnom zápase. Napr. jeden deň bez mäsa, alebo diskusia o tom, že kto pred 30. rokmi napísal väčšiu kravinu o pedofílii, to je na tom to smutné, že nie sú preberané dôležité témy.
A preto je dôležité, že strana Afd hovorí o dôležitých témach a nehovorí o zbytočných témach. A preto mi je cťou tu vystupovať. Nie je to moje jediné vystúpenie. O dva dni budem vystupovať v Reutlingene, potom o deň neskôr vo Pforzsheim, v meste v ktorom som býval. A potom v strede Septembra v Mníchove a vo Frankfurte.
Dôvod prečo som sa rozhodol podporiť stranu Afd je ten, že ako ekonóm vidím, že na stôl predkladajú správne problémy a uvádzajú rozumné riešenia, čo sa nedeje pri iných stranách. Poznám sa aj s mnohými ľuďmi z iných strán. A preto želám Afd veľa úspechu vo voľbách, pretože bez Afd sa ani na Slovensku veľa toho k lepšiemu nezmení.
Nechajte ma povedať ešte niečo na záver. Čo nemám rád je, keď sa v divadle niektorí ľudia postavia, a potom sa pod sociálnym nátlakom musia postaviť aj ostatní. Potom prídu všetci herci a ešte sa otočia aj zo 5x a všetci musia tlieskať. Tak ja už radšej idem a prosím už netlieskajte. Ďakujem.
