Najväčšiu reklamu mu urobil Andrej Danko, keď ho označil za kaderníka. Poslanec za SaS mu odkázal, že síce kaderníka nerobil, ale predseda parlalentu takto uráža všetkých pracujúcich remeselníkov. Teraz ukazuje, že z opozície vie reformovať školstvo lepšie než Dankovi ministri.
Pred prácou poslanca založil Branislav Gröhling známu sieť kaderníctiev – to je dôvod, prečo mu Danko prisúdil toto povolanie. Z biznisu prešiel do škôl, kde začali pripravovať študentov na prax s ľuďmi z odboru. Postupne okrem kaderníkov začali z vlastnej iniciatívy školiť aj cukrárov, pekárov či iné odbory.
Filantropický príbeh, kontakt so školami v teréne či kampane na podporu remesiel priviedli Gröhlinga do parlamentu na kandidátke SaS, na čo som viac než hrdý. Viac ako z lavice opozičného poslanca však dokázal presadiť z pozície na Bratislavskom samosprávnom kraji.
Zatiaľ čo Danko bol presvedčený, že jediné, čo Gröhling vie, je „poradiť ministerke šampón,“ pre bratislavského župana Drobu sa stal poradcom pre školstvo. Využil, že sa orientuje v školstve, má skúsenosť z terénu a logicky pozná aj problémy škôl.
Odvtedy sa školstvo v kraji rozhýbalo. Platy učiteľov vyriešili šalamúnsky. Tabuľky určuje ministerstvo, ale kraj im pridáva bonusy. Prepláca im aktivity po vyučovaní, začínajúcim učiteľom pripláca k platu 100 eur, učiteľom v dôchodku zvyšuje odchodné. Učiteľom preplácajú kurzy cudzích jazykov, štúdium na školách inovujú a otvárajú nové odbory.
Kraj sa zmenami v školstve pýši. A zdá sa, že verejnosť im dáva za pravdu: od výmeny vedenia stúpli prihlášky na ich školy skoro skoro 25 %. Rysuje sa v Gröhlingovi jasný opozičný kandidát na ministra školstva ?
Je to otázne. Napriek skutočným výsledkom v školstve má veľkú nevýhodu – viditeľnosť. Na rozdiel od politikov typu Remišovej či Nicholsonovej razí nekonfliktný štýl politiky. Bez káuz, trestných oznámení a obvinení z korupcie. Práve tie získavajú priestor v médiách a “budujú meno”. Kauza eurofondov, ktorú otvorila Remišová, položila Plavčana. Ale kauza stimulov, na ktorú upozornil Gröhling, na Lubyovej nenechala výraznú jazvu. Týkala sa „iba“ 30 miliónov, no bola o to vážnejšia, že ju financoval štátny rozpočet. Napriek tomu sa nepretavila do víťazstva opozície.
Je preto otázne, či opozičný politik, ktorý robí poctivú prácu, ale primálo kričí, môže vôbec získať dostatočný počet hlasov a vybudovať si popularitu, aby sa uchádzal o stoličku ministra.
Napriek tomu, niečo to vypovedá o stave školstva aj vládnych politikoch, keď školstvo nedokázali zreformovať ani profesor Plavčan, ani akademička Lubyová, ale v realite ho reformuje „kaderník“ Gröhling.
