Zo zozbieraných dát vyplýva, že 73 % klimatických výskumníkov môžeme nazvať skeptikmi vo vzťahu k snahe o hospodársky rast.
„Sovietski vedci vynašli mikrovlnku“ – pamätám si, ako nám toto vravela pani učiteľka v šiestej triede (1979/1980). Okrem toho sovietski vedci vynašli od krbu, ktorý nepotreboval drevo, až po jadrový ľadoborec prakticky všetko, a teda boli nespochybniteľní. Ešte aj na hodine slovenčiny boli sovietski vedci ako príklad mäkkého „i“ v množnom čísle.
Dnes sú to klimatickí vedci, ktorých neradno spochybňovať, a ak oni hovoria, že je zle, tak je zle, lebo klimatickí vedci vedia všetko a najmä vidia dopredu. Lenže také jednoduché ako so sovietskymi vedcami to predsa len nebude, lebo aj klimatickí vedci sú len ľudia, majú svoje záľuby, svoje problémy, svoje radosti a svoj politický názor. Na ten by sme sa mohli pozrieť bližšie, povedali si iní vedci, konkrétne Lewis King, Ivan Savin a Stefan Drews pôsobiaci na španielskych univerzitách. Výsledky ich štúdie publikoval časopis Nature.
Autorom sa rozposlané dotazníky o odporúčaniach pre hospodársku politiku vrátili od 764 klimatických výskumníkov zo 73 krajín. Klimatológia je interdisciplinárna veda, klimatickí výskumníci sú preto príslušníkmi rôznych vedných odborov – od sociálnych a environmentálnych vied cez prírodné vedy, ekonómiu až po matematiku a štatistiku.
A výsledok?
Zo zozbieraných dát vyplýva, že 73 % klimatických výskumníkov môžeme nazvať skeptikmi vo vzťahu k snahe o hospodársky rast: 45 % nepovažuje hospodársky rast za dôležitý faktor pre celkový blahobyt obyvateľov (agrowth) a ďalších 28 % zastáva radikálne antikapitalistické postoje (degrowth), ktoré vidia riešenie klimatickej zmeny v cielenej recesii a obmedzovaní osobnej spotreby.
Z dát ďalej vyplýva, že najradikálnejšie pozície zastávajú klimatickí výskumníci z EÚ (36 % za degrowth a ďalších 50 % za agrowth), resp. výskumníci zo sociálnych a environmentálnych odborov (38 % za degrowth a 47 % za agrowth).
Die Welt preto upozornil na zaujímavú psychologickú súvislosť: ľavičiari majú väčšie sklony podliehať klimatickému katastrofizmu, keďže pozadie globálnej hrozby nahráva ich snahe o dirigizmus a kolektivizmus. Preto neprekvapuje, že prieskumy verejnej mienky majú tendenciu odhaľovať katastrofické názory v skupine ľudí (akademikov aj laikov), ktorí sú politicky skôr ľavicoví.
Túto politickú zaujatosť je dôležité mať na pamäti, keď sa klimatickí vedci vyjadrujú k očakávaniam o našej budúcnosti. Práve s touto otázkou nedávno britský denník The Guardian oslovil 380 vedcov (spracované v newsfiltri Denníka N).
Tri štvrtiny respondentov počítajú s oteplením planéty nad kritickú hranicu 2 °C do roku 2100, v dôsledku čoho podľa nich príde k spoločenským otrasom, hladomorom, masovej migrácii a k ozbrojeným konfliktom. Niektorí nezabudli dodať, že sú z očakávanej budúcnosti osobne zlomení a plní beznádeje, prípadne je im útechou, že nemajú deti.
Denník N v tomto kontexte dáva do pozornosti novú štúdiu, podľa ktorej každé zvýšenie globálnej teploty o 1 °C vedie k poklesu svetového HDP o 12 %, a pýta sa: „Má podľa vás zmysel vyberať si medzi ekonomickým rastom a ochranou planéty? A ak áno, čo by malo mať prednosť a za akú cenu?“
Sú to veľmi dobré otázky a odpovede sa nezaobídu bez kalkulačky.
Mediánové odborné odhady expertov totiž predpokladajú nárast reálneho svetového HDP na osobu v roku 2100 na 5-násobok úrovne z roku 2020, čo je nárast o neuveriteľných 400 %.
Takýto astronomický nárast sa za 80 rokov dá docieliť už pri stabilnom dlhodobom raste 2 % HDP za rok. Na porovnanie, priemerný rast SR v rokoch 2000 – 2019 bol 3,8 % HDP ročne.
No ak nevhodné klimatické politiky pribrzdia tento dlhodobý rast čo i „len“ o 1 percentuálny bod každý rok, bude kumulatívna strata v 80-ročnom horizonte až 266 % HDP. Ušlé straty rastu sa totiž každým rokom kumulujú nie lineárne (nesčitujú sa), ale exponenciálne (násobia sa).
Riziko, ktorému čelíme, preto je, že náklady spôsobené nevhodnými klimatickými politikami brzdiacimi hospodársky rast môžu byť rádovo vyššie než náklady spôsobené globálnym otepľovaním.
To je aj hlavný dôvod, prečo EÚ potrebuje po eurovoľbách prehodnotiť sériu svojich Green Deal regulácií, ktoré prijala za posledných päť rokov.
Zle nastavený Green Deal brzdiaci hospodársky rast totiž generuje nedostatok nových zdrojov, kapitálu a investícií, ktorý nás oberá nielen o kvalitnejšiu životnú úroveň, ale aj o nové možnosti zvládania následkov klimatickej zmeny.
