Európsky projekt si zaslúži rozhodne viac, ako len pozvoľna klesať na dno mora zaostávania a stagnácie.
Zdroj: Shutterstock
Jednotný trh, to je veru v čase internetu dobrá vec. Mnoho vecí, ktoré ste pred našim vstupom do EÚ mohli robiť len na Slovensku, môžete už 20 rokov robiť v celej EÚ. Ide najmä o štyri základné slobody – voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb.
Avšak, jednotný trh aj všeličo ohrozuje. Napríklad prehnaná regulácia, príliš ambiciózne ciele Green Dealu, či klesajúca konkurencieschopnosť európskych firiem. A tiež vieme, že EÚ ako celok vo svete upadá, a to už zopár desaťročí.
Tieto čísla EÚ (konkrétne Európska komisia) dobre pozná, a preto sa s tým snaží niečo robiť. Už pred takmer štvrťstoročím (v roku 2000) si dala za cieľ spraviť do roka 2010 z EÚ „najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu ekonomiku na svete založenú na vedomostiach, schopnú trvalo udržateľného rozvoja s novými a lepšími pracovnými príležitosťami a väčšou sociálnou súdržnosťou.“ Z toho nejak nič nebolo.
Ďalší pokus bol takzvaný Junckerov balíček EFSI z rokov 2014-2020 mobilizujúci vyše 500 miliárd eur v investíciách, ktoré mali podporiť výkonnosť európskej ekonomiky. EFSI skončil, peniaze sa minuli, len európska ekonomika vo svetovom merítku stále upadá. Ale balíček pokračuje v inom odtieni šedej pod názvom InvestEU ďalej.
Nasledoval nástroj Next Generation EU financujúci Plány obnovy a odolnosti, s rozpočtom 750 miliárd eur (390 miliárd eur v grantoch, 360 miliárd eur v možných pôžičkách pre členské štáty), no predpovede sú negatívne a európska ekonomika naďalej zaostáva.
A tak Európska rada poverila nápravou dvoch eurosocialistov, ktorí sa však doteraz nevyznačovali prílišnou rozpočtovou zodpovednosťou – Enrica Lettu a Mária Draghiho. Obaja páni sú bývalí talianski premiéri a matadori európskej politiky.
Letta svoju správu zverejnil v apríli a stál pred neľahkou úlohou, ako udržať konkurencieschopnosť európskeho jednotného trhu zoči-voči regulačnej a dotačnej smršti zavedenej v posledných rokoch, ktorá prehĺbila zaostávanie EÚ za našimi medzinárodnými konkurentmi. Výsledok?
Staré regulačné a dotačné schémy treba podľa Lettu nahradiť novými superreguláciami a megadotáciami. A tak sa zrodil plán na novú Európsku dohodu o konkurencieschopnosti.
Letta problém nevidí v zelených reguláciách, ktoré dusia hospodársku činnosť. Naopak, problém vidí v nedostatočných dotáciách. Riešením preto majú byť väčšie príspevky farmárom, ďalšie dotácie na kúpu elektroáut, či domácnostiam na energeticky úspornejšie bývanie.
Letta sa odvoláva na Európsku komisiu, ktorá vyčíslila dodatočné investičné náklady na splnenie cieľov Green Deal a RepowerEU na 620 miliárd eur ročne (!). To je vyše 5 000 eur každý rok na 4-člennú európsku rodinu, ktoré by sme museli v ekonomike nájsť a presmerovať na napĺňanie krajších zelených zajtrajškov, ktoré sme si sľúbili.
S takou masívnou intervenciou by sa EÚ posunula od konceptu jednotného trhu smerom k regulovanému trhu, kde by o víťazoch a nových kapitánoch priemyslu nerozhodoval spotrebiteľ, ale megadotačné schémy politikov. A to by znamenalo aj vyššie dane, nižšiu konkurencieschopnosť, a teda nižší hospodársky rast aj životnú úroveň.
Správa Lettu nenavrhuje zatiahnuť regulačno-dotačnú ručnú brzdu, ale naopak, prihodiť do kotla regulačno-dotačnej lokomotívy.
Mario Draghi, bývalý guvernér ECB, známy výrokom „whatever it takes“ (a nákupmi štátnych dlhopisov za tisícky miliárd eur) zverejní svoju správu pre istotu až po voľbách, no už teraz sa vie, že v nej navrhne ďalší investičný/podporný/dotačný/záchranný/obnovujúci/posilňujúci (vyberte si, čo sa vám páči) balíček vo výške aspoň 500 miliárd eur ročne.
Ronald Reagan raz okomentoval politiku svojich ľavicových kritikov takto: „Keď sa to hýbe, zdaň to. Keď sa to ešte stále hýbe, zreguluj to. A keď sa to už nehýbe, zadotuj to.“
Európsky projekt si podľa mojej mienky zaslúži rozhodne viac, ako len pozvoľna klesať na dno mora zaostávania a stagnácie. Po eurovoľbách bude nevyhnutné si na rovinu povedať, že takto to ďalej nejde a nezamieňať podstatu problému s jeho riešením. Skutočná podpora konkurencieschopnosti vyzerá asi takto (od strany 55).
