Opozičná spolupráca | Konkrétny návod na spoluprácu pravice

Dojem, ktorý na jar 2013 robí pravica – nejednotnosť, rozhádanosť, štiepenie – je pod psa. Pravica, pokiaľ také niečo existuje, je pravicovému voličovi na smiech a pokiaľ chce pravica byť tou lepšou alternatívou voči SMERu, teda pokiaľ chce byť vôbec nejakou alternatívou, bude …

… musieť spolupracovať.

Problém nie je v programe. Po prvé sa už dávno jasne ukázalo, že SMER dokáže vládnuť len v peknom počasí a inak dokáže akurát robiť dlhy a rozdávať, či rozkrádať cudzie peniaze. A po druhé, keby mali byť zajtra koaličné rokovania, tak destilát z programov pravicových strán, cez Alfu, Tvoríme Slovensko až po Odvodový bonus by stačil na dve volebné obdobia a Slovensku by aj skutočne pomohol.

Nie, pravicový volič nechce počuť, čo by sme robili, lebo sme mu to dávno povedali. Tiež nechce počuť, ako by sme to robili, lebo dávno vie, že to robiť vieme. Pravicový volič chce vidieť a počuť, ako sa dostaneme do vlády a ako budeme potom v tej vláde fungovať.

Návod na spoluprácu pravicových strán

Dovolím si teda dať návod na spoluprácu pravicových strán. Návod, ako prestane „pravica“ robiť tento žalostný rozhádaný dojem a ako bude lepšou alternatívou voči SMERu. Sú to štyri konkrétne body:

1. Pravicové strany musia byť jasnou opozíciou voči SMERu

To znie hodne banálne a zrejme je všetkým jasné, no aj tak sa toto základné pravidlo nedodržuje. Na celoslovenskej úrovni sa KDH tvári ako opozícia voči SMERu, v Nitre s ním lezie do koalície a v Banskej Bystrici KDH so SMERom otvorene koketuje. Je teda KDH opozičná strana alebo nie je? Čo si má o tom pravicový volič, ktorého Fico práve riadne ošklbal, myslieť?

Samozrejme, túto dvojtvárnosť si KDH môže dovoliť len preto, lebo ostatné strany Ľudovej platformy sa tvária, že nič nevidia. Preto, buď prestane KDH koketovať so SMERom, alebo SDKÚ a MOST by, pokiaľ chcú byť opozíciou, nemali byť s KDH v Ľudovej platforme.

2. Dohody sa musia dodržiavať. Bezpodmienečne!

Odkedy som v politike ja, je nedodržiavanie dohôd najväčší problém pravice. Napríklad koaličná zmluva podpísaná v júli 2010 a flagrantne porušená v októbri 2011 (pri hlasovaní o eurovale). Aktuálne je to dohoda opozície o obsadení šéfa NKÚ. Chápem, že pre niektorých politikov sú posty tá najdôležitejšia vec na svete a z intríg priam žijú. Ale potom sa ani len nesnažme byť akcieschopnou opozíciou, ktorá sa vie v prípade potreby zjednotiť

3. Dohody sa rodia ťažko, preto ich vopred neavizovať

Najmä preto, že neexistujú pravidla na robenie dohôd (viď ďalší bod), sa dohody rodia ťažko a ešte ťažšie, keď pravicové strany sa dohodnú, že sa dohodnú a toto oznámia médiám. Samozrejme, že média sú detailne informované o dianí v opozícii, lebo doteraz sa vždy našiel nejaký dobrák, ktorý im to vykváka. Preto neoznamovať, že dôjde k dohode, ale rovno oznámiť dohodu samotnú. Napríklad avízo, že do 17. novembra sa ľudovci dohodnú na prezidentovi, pôsobí dnes, 6 mesiacov neskôr, len smiešne.

4. Pravidlá na robenie dohôd pre opozičnú spoluprácu

Čím väčší počet členov, tým väčší hlad po funkciách. A práve preto je nevyhnutné robiť dohody podľa štyroch základných pravidiel (a nie robiť dohody ad hoc, resp. vždy „nanovo“). Tie pravidlá znejú:

1. každá strana má svoj „podiel“ (podľa posledných volebných výsledkov, podľa priemeru preferencií z posledných 12 mesiacov alebo kombinácia týchto dvoch hodnôt) na postoch, ktoré sú k dispozícii.
2. každý post má nejakú hodnotu (napr. podpredseda parlamentu 8 bodov, šéf NKÚ 7 bodov, predseda výboru 4 body atď.). Samozrejme, treba sa dohodnúť na tom, aký post má akú hodnotu, ale to je výrazne jednoduchšie, ako sa rovno dohodnúť na obsadení postov.
3. Posty sa obsadzujú v poradí výsledkov strán, to znamená, že strana s najlepším výsledkom podľa bodu (1) si vyberie ako prvá jednu pozíciu, strana s druhým najlepším si vyberie ako druhá jednu pozíciu a tak dokola, kým sa nerozdelia všetky disponibilné pozície v rámci kontingentu podľa bodu 1.
4. Obsadené posty sa budú evidovať kumulatívne počas celého volebného obdobia. Aby sa nestalo, že najväčšia strana v opozícii bude zakaždým prvá pri obsadzovaní nejakého postu.

Zároveň však nemá zmysel nariekať, že musíme obnoviť dôveru (moja skúsenosť je skôr tá, že tí, ktorí o dôvere rozprávajú najviac, robia najviac poza chrbát). Tiež nemá zmysel rozprávať o opozičnej spolupráci, treba rovno spolupracovať.

Preto, keby sa prijali vyššie opísané štyri pravidlá v návode na spoluprácu pravicových strán, spolupráca by zaručene bola lepšia a opozícia by bola silnejšia. Otázka je, či niektoré dnes akože opozičné strany to vôbec chcú.