V poslednom čase sa dosť často stretávam s názorom, že politické strany sú partokraciou, partokracia je vec zlá sama o sebe a teda politické strany treba zrušiť. Namiesto nich by rozhodovali občanmi volené osobnosti, bez politickej príslušnosti. To však nie je také jednoduché.
Máme takzvanú zastupiteľskú demokraciu, to znamená, že 4,2 milióna oprávnených voličov má možnosť si zvoliť 150 poslancov a tí schvaľujú zákony. Napriek tomu, že priama demokracia je dobrá vec a inštitút referenda treba podľa môjho názoru posilniť, nepodarí sa zastupiteľskú demokraciu úplne odstrániť a nemali by sme to ani chcieť.
Čo by spôsobilo zrušenie politických strán
Ak teda voliči splnomocnia určitý počet poslancov, aby ich zastupovali, hrá veľkú rolu, koľko voličov splnomocnilo daného poslanca. Predstavme si nasledovnú modelovú situáciu, v ktorej politické strany neexistujú:
Na voľbách, v ktorých kandidujú priamo občania a nie politické strany, sa zúčastní 2,49 milióna voličov a každý má jeden hlas, ktorý môže odovzdať jednému kandidátovi, od ktorého chce, aby ho v NRSR zastupoval. Medzi kandidátmi sa nachádzajú politici, nepolitici, osobnosti… kade kto, aj Robert Fico, ktorý do volieb nastúpil ako občan a nie ako líder politickej strany. Fico získa 1 milión hlasov, ďalších 149 kandidátov získa po 10 tisíc a všetci ostatní kandidáti kvôli zjednodušeniu nezískajú žiadne hlasy. Spolu bolo odovzdaných 2,49 milióna hlasov (milión pre Fica a 1,49 milióna pre zvyšných 149 poslancov)
Ukrivdený Fico
V tomto príklade získal Robert Fico 100 krát viac hlasov, ako ktorýkoľvek iný poslanec, avšak v NRSR by mal len jeden jediný hlas, tak ako každý iný poslanec. Inými slovami: 90 poslancov, ktorých na obhajobu svojich záujmov splnomocnilo celkom 900 tisíc občanov (teda len 36 percent voličov), vie meniť ústavu. Naopak, Robert Fico a ďalších 25 poslancov, ktorých splnomocnilo spolu 1.250 tisíc voličov, čo je väčšina, nezmôže v parlamente vôbec nič.
Politické strany a voličská vôľa
Zrušenie politických strán a priama kandidatúra osobností by tak zaručene viedla k masívnemu skresleniu voličskej vôle. To by sme v žiadnom prípade nemali chcieť. Riešenia sú dve:
Buď zavedieme nerovnosť hlasu poslanca, to znamená každý poslanec NRSR by mal na svojej hlasovacej karte uvedený počet hlasov, ktoré dostal v parlamentných voľbách. Tento spôsob by bol férový, je aj technicky ľahko realizovateľný, ale myslím, že by sa na takúto zmenu nenašla politická vôľa – boli by sme totiž jediní v Európe a asi aj vo svete.
Alebo ponecháme politické strany a s nimi dnešný systém. V tomto prípade taký Robert Fico, ktorý získa 100 krát viac hlasov ako priemerný poslanec SMERu, si dá jednoducho na kandidátku SMERu svojich kolesíkov a tí poslúchajú na slovo, lebo inak by o parlamente mohli len snívať. A týmto spôsobom sa vlastne kompenzuje to, že R. Fica splnomocnilo oveľa viac občanov ako nejakého Kolesíka.
Záverom:
Samotné zrušenie politických strán, ako to niektorí požadujú, by bolo v prípade rovnosti hlasu poslanca príkro nespravodlivé a najmä nereprezentatívne. Ak by sa politické strany mali zrušiť, musíme zaviesť váhu hlasu závislú od počtu voličov.
Ja osobne sa prikláňam k ponechaniu dnešného systému ešte z dvoch dôvodov:
- Po prvé, politická strana je miesto, kde sa stretávajú rôzne ideológie a z nich vyplývajúce riešenia. Je to entita, ktorá združuje ľudí s podobným pohľadom na svet a preto je oveľa menej pravdepodobné, že nepríde k zmene názoru zo dňa na deň. Samotné štruktúry strany držia svojich predstaviteľov v akomsi ideologickom rámci sľubov, ktoré táto strana verejnosti dala. Samozrejme, nefunguje to dokonale a poznáme rôzne výnimky, ale predsa len, politická strana dáva voličovi väčšiu istotu, že bude presadzovať jeho záujmy, nech sú akékoľvek.
- Po druhé, politická strana je volená na základe svojho programu (aj v prípade, že sú to len prázdne populistické sľuby o akýchsi istotách, je to program politickej strany). Na naplnenie svojho programu musí taká strana po úspešných voľbách obsadiť napríklad rôzne parlamentné výbory, grémium a pre úspešné vládnutie musí veľakrát vytvoriť koalíciu. Politická práca (i keď bezpochyby často krát sprofanovaná), je tímová hra. A politická strana potrebuje v parlamente tímových hráčov. Lebo ak bude mať z 15 poslancov 8 lekárov a 7 učiteľov (tí sú totiž najpopulárnejší a v priamych voľbách, napr. do VÚC, pravidelne volení), tak neobsadí kvalifikovane ani ústavnoprávny výbor, ani výbor pre rozpočet a pod.
Pevná hranica pre preferenčné hlasy
A preto nie som ani za absolútnu váhu preferenčného hlasu. Avšak čo by bolo dobré, je stanoviť pre všetkých kandidátov pevnú hranicu. Dnes je hranica 3 percentá z počtu hlasov, ktoré dostala strana. Napríklad kandidát za SaS (ktorá získala 155 tisíc hlasov) potreboval aspoň 4.650 preferenčných hlasov (krúžkov), aby tieto boli zohľadnené, avšak kandidát SMERu potreboval viac ako 30 tisíc krúžkov (lebo SMER mal viac ako milión hlasov). Bolo by rozumné stanoviť pre všetkých rovnakú hranicu, napríklad pol percenta všetkých platných hlasov, to by bolo pri dvoch miliónov voličov 10 tisíc hlasov potrebných na prekrúžkovanie sa. To je na jednej strane zohľadnenie „silnej vôle“ voličov, na druhej strane to nerozhádže komplet celý tím, ako by sa stalo, keby neexistovali politické strany.
