Richard Sulík: Drogový díler ECB

Od pondelku vykupuje Európska centrálna banka ECB dlhopisy členských krajín eurozóny. Je to zakázané? Za aké peniaze vykupuje dlhopisy? Kto na tom získa a kto stratí? Prečo to vlastne robí?

Zmluva o fungovaní európskej únie, teda fakticky euroústavy, zakazuje ECB a národným centrálnym bankám priamy výkup dlhopisov a to z dôvodu, že by sa jednalo o financovanie verejného dlhu vytlačenými peniazmi. Článok 123 ods. 1 Zmluvy to hovorí jasne:

„Prečerpávanie účtov či získavanie iného druhu úveru v Európskej centrálnej banke alebo v centrálnych bankách členských štátov (ďalej len „národné centrálne banky“) v prospech inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ústredných vlád, regionálnych, miestnych alebo iných verejných orgánov, iných subjektov spravovaných verejným právom alebo verejnoprávnym podnikom členských štátov je rovnako zakázané ako priame odkúpenie ich pohľadávok alebo dlhov národnými centrálnymi bankami alebo Európskou centrálnou bankou.“

Kupovať dlhopisy nepriamo (to znamená, že štátny dlhopis povedzme Španielska kúpi ECB od obchodníka/investora, ktorý ho kúpil priamo od štátu) nie je síce explicitne zakázané. Avšak duch paragrafu je ten, že ECB nesmie financovať verejný dlh a preto je jedno, či ECB kúpi dlhopisy na primárnom alebo sekundárnom trhu. ECB výkupom dlhopisov rozhodne porušuje euroústavu.

Peniaze za ktoré ECB kúpi dlhopisy – dnes nevlastní

Peniaze, za ktoré ECB kúpi dlhopisy, ECB dnes nevlastní, oni vlastne dnes ani neexistujú. ECB ich „vytvorí“, keď ich bude potrebovať na nákup dlhopisov. Voľakedy bola na to potrebná rotačka, na ktorej sa tlačili papieriky menom peniaze. Dnes stačí stlačiť „enter“ na správnom počítači a je to. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. ECB je inštitúcia, ktorá dokáže „vytvoriť“ akékoľvek množstvo peňazí a nemusí nič vyrábať, s ničím obchodovať, nič ponúkať. Stačí stlačiť „enter“. Preto je tento krok tak strašne nebezpečný, lebo do obehu sa dostávajú peniaze, ktoré sú bez akejkoľvek protihodnoty (oficiálne je protihodnota dlhopis danej krajiny, ale aj to je len papierik a tam sa na nejakú protihodnotu už nik nehrá). Jedna štúdia dospela k záveru, že v priemere 5 rokov potom, ako emisná banka (v prípade eurozóny to je ECB) financovala viac ako 30 percent štátneho rozpočtu, došlo ku krachu meny.

Na výkupe dlhopisov získajú zadlžené krajiny

Na výkupe dlhopisov získajú v prvom rade krajiny, ktoré by inak mali problém svoje dlhopisy predať. To sú krajiny nad mieru zadlžené a krajiny zadlžujúce sa. Napríklad Portugalsko má dnes dlh 135 percent, čo je najviac v Európe hneď po Grékoch. Alebo Francúzsko, ktoré sa zadlžuje vysokou rýchlosťou (tohtoročný deficit bude vyšší než štyri percentá). V podobnej situácii je Španielsko, Taliansko, Belgicko a samozrejme Grécko (i keď ECB v prvej fáze neplánuje vykupovať grécke dlhopisy; to preto aby eurozóna mala páky ako donútiť Tsiprasa a Varoufakisa poslúchať). Samozrejme výkup dlhopisov povedie k vyšším verejným dlhom. Viac dlhov umožňuje aj takmer nulový úrok, čo je ďalšie škodlivé rozhodnutie ECB.

Mechanizmus proti zadlžovaniu sa

Prirodzené mechanizmy, ktoré bránili príliš veľkým dlhom jednotlivých krajín, boli odjakživa dva: po prvé, prístup k peniazom, teda krajina musela byť natoľko bonitná, aby jej niekto bol ochotný požičať a po druhé, cena peňazí, teda krajina ak si požičala veľa, musela platiť veľa na úrokoch. Obidva tieto mechanizmy ECB svojimi rozhodnutiami vysadila z platnosti. Ostávajú už len akési administratívne zábrany, najmä Pakt stability a rastu, ale to je taký papierový tiger, ktorého krajiny ako Taliansko a Francúzsko neberú vážne. Konkrétne Francúzsku bola už po tretí krát odložená povinnosť splniť trojpercentný deficit, tento krát do roku 2017. Lenže v roku 2017 budú vo Francúzsku prezidentské voľby a predstava o šetrení a reformovaní práve vo volebnom roku je naivná. Bohužiaľ, aj rozhodnutia ECB (výkup dlhopisov, takmer nulová úroková sadzba, pokles kvality požadovaných záruk, zníženie povinných minimálnych rezerv…) vedú k tomu, že čoraz viac krajín eurozóny sú ako drogovo závistlý, ktorý rieši len ďalšiu dávku.

Samozrejme, ak dlžníci získajú, sporitelia stratia. Všetci, ktorí hospodária zodpovedne, ktorí si šetria povedzme na dôchodok, stratia. Ich úspory sa už dnes nezhodnocujú a tak to aj ostane. Mimochodom, zopár rád, ako ubrániť svoj majetok pred touto harakiry politikou ECB nájdete tu.

Prečo ECB robí škodlivé rozhodnutia?

Posledná otázka je k motivácii. Prečo vlastne ECB robí tieto škodlivé rozhodnutia?

Najprv treba povedať, že rozhodovanie v rade ECB je strašidelné: každá krajina má jeden hlas, ale za straty sa ručí podľa výkonu ekonomiky. Takže Malta, ktorej podiel na spoločnom HDP je 0,2% má rovnako jeden hlas, ako Nemecko, ktorého podiel na HDP a tým aj podiel na stratách ECB je 27%. K tomu sa pridá šesť riaditeľov, tiež každý s jedným hlasom. Riaditelia sú z krajín Taliansko, Francúzsko, Portugalsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko. Situácia je teda tá, že dlžníci rozhodujú o veriteľoch a nerozumiem, ako s týmto mohli Nemci, či Holanďania súhlasiť.

Každopádne ECB robí politiku zaplavovania (výkup dlhopisov, predtým LTRO, ABS, OMT…) trhu lacnými (základná úroková sadzba 0,05%) peniazmi preto, aby prasatá mali z čoho žiť. Prasatá sú PIGS (Portugal, Italy, Greece, Spain), ale už aj Belgicko či Francúzsko a všetky tieto krajiny si žijú nad pomery, teda minú viac, ako inkasujú na daniach. Je to spôsobené demokraciou, lebo bežný volič keď má výber medzi niekým, kto sľúbi istoty a vlaky zadarmo alebo niekým, kto sľúbi reformy, si vyberie toho prvého. Je to podobný problém, ako v rade ECB, kde má každá krajina jeden hlas. Aj v demokratických voľbách má každý volič jeden hlas, bez ohľadu na to, koľko platí daní. Toto kým sa nezmení, kým napríklad nebudú mať voliči hlasy podľa toho, koľko zaplatili na daniach (čo vôbec nemusí byť lineárne) a zároveň kým bude k dispozícii veľa peňazí takmer zadarmo, budú sa krajiny ďalej zadlžovať. A ECB bude v pozícii drogového dílera zásobovať krajiny sladkou drogou menom peniaze.