Kým v roku 1980 vyprodukovala úniová ekonomika každé štvrté euro, dnes je to len každé ôsme a trend pokračuje, teda podiel EÚ na svetovej ekonomike ďalej klesá.
Dobrých 40 rokov si Európska únia radí medzi svoje priority zvyšovať svoju konkurencieschopnosť. Dokonca si pamätám také plány, že sa v Lisabonskej stratégii chcela EÚ stať do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta.
Cieľ je bez debaty správny, realita je však úplne opačná. Európska únia je z roka na rok menej významnou ekonomikou sveta, a to celých 40 rokov. Pre porovnanie: kým v roku 1980 vyprodukovala úniová ekonomika každé štvrté euro, dnes je to len každé ôsme a trend pokračuje, teda podiel EÚ na svetovej ekonomike ďalej klesá.
Čim to je? Prečo klesá význam európskej ekonomiky a jej konkurencieschopnosť napriek tomu, že jej lídri chcú presný opak? Dôvody sú dva: 1. príliš veľa cieľov a 2. protichodné ciele.
„Furt dačo“
Európska únia je ako neposedné dieťa. Nestačí jej mať jednu zábavku, vymýšľa furt dačo. EÚ nechce byť len najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta, ale aj najsociálnejšou, najzelenšou, najvzdelanejšou, najviac chrániaca občanov, naj, naj, naj…
Lenže, ak je cieľom všetko pekné a vznešené, nie je cieľom nič poriadne. Ak chce EÚ konkurencieschopnosť, ale zároveň obmedzuje prácu a sťažuje výrobu nespočetným množstvom smerníc a vyhlášok, tak v nejakom momente začne konkurencieschopnosť klesať. K tomu nepredstaviteľné množstvo smerníc a nariadení spoľahlivo zabíjajú kreativitu a podnikavého ducha.
„Presne naopak“
Ešte horšie sú ciele, ktoré sú protichodné k cieľu zvyšovať konkurencieschopnosť. Napríklad Green deal alebo odstavených 14 jadrových elektrárni v Nemecku. Ako má byť ekonomika konkurencieschopná, ak energie sú násobne drahšie? Reči o zelenej ekonomike, o striebornej ekonomike, o start-upoch sú len rečami, pokiaľ je výroba v EÚ drahšia ako inde vo svete.
Aké je riešenie a aké nie?
Tieto konflikty v cieľoch sa snažia riešiť európski lídri, ako inak, peniazmi, ktoré sú v skutočnosti dlhmi. V roku 2014 to bol Junckerov (vtedajší predseda Európskej komisie) investičný balíček vo výške 300 miliárd eur. Päť rokov neskôr to je terajšia predsedníčka komisie von der Leyen, ktorej Plán obnovy zadlžil EÚ o ďalších 700 miliárd eur, ktoré budeme splácať do roku 2054. Bývalý šéf Európskej centrálnej banky Draghi už vymýšľa ďalší investičný balíček, ktorým chce riešiť konkurencieschopnosť, ten má byť pre istotu predstavený až po eurovoľbách a má stáť ďalších 500 miliárd eur. Prekvapuje ma, že európski lídri robia stále dokola to isté a zakaždým čakajú iný výsledok. Lenže ten iný nebude.
Skutočné riešenie pozostáva v slobode, v menej byrokracie, v menej pravidlách a nebude stáť nič. EÚ naozaj nepotrebuje všetko, čo by chcela podporiť, dotovať peniazmi daňovníkov alebo na dlh. Evidentne to nefunguje a mnohokrát dokonca škodí. Poďme na to naopak – žiadne dotácie, ale viac slobody vo všetkých ohľadoch. Presne v tomto duchu budú v EP hlasovať poslanci za SaS.
