Predseda strany Sloboda a solidarita sa cíti dobre v spoločnej frakcii EP s európskymi konzervatívcami; rešpektuje KDH aj Matoviča.
Do akej miery sa cítite byť liberálom a nakoľko aj konzervatívcom?
Richard Sulík: Ja sa cítim ako človek, ktorý vníma, že sloboda jednotlivca by mala byť najvyššou hodnotou v našej spoločnosti.
V západnej Európe liberáli sú veľakrát socialisti, s čím sa ja nestotožňujem. Ja bojujem za slobodu jednotlivcov – či ekonomickú alebo osobnú – a táto sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného.
A čo spoločenstvo a jeho spoločné hodnoty?
Richard Sulík: Tak napríklad aké?
Morálne.
Richard Sulík: Morálna hodnota je napríklad nekradnúť. Ale to nevnímam ako hodnotu spoločnosti, ale ako imperatív, ktorý by mal platiť pre každého jednotlivca, a ak bude platiť pre každého, tak tá spoločnosť bude ako celok na tom lepšie.
Teraz pokojne sa môže stať, že vy budete vymenovávať konzervatívne hodnoty jednu za druhou a ja vám na väčšinu z nich poviem, že „ale veď to aj liberáli tak vidia“. A ja ako človek, ktorý naozaj dôsledne vyznáva slobodu jednotlivca, sa s touto konzervatívnou hodnotou plne stotožňujem.
Nie homosexuálnym manželstvám
Jestvujú konzervatívne hodnoty, ktoré vychádzajú z toho, že Európa má kresťanské korene.
Richard Sulík: Európa má kresťanské korene – s tým úplne súhlasím.
Keby sme boli dôsledne liberálni, mohli by sme napríklad povoliť, aby jeden muž mal štyri manželky. Pretože ak niekto príde z krajiny, kde to tak je, môže to od nás chcieť.
Richard Sulík: Zohľadniac našu kultúru a históriu som stotožnený s tým pravidlom, že manželstvo je jeden muž a jedna žena. Naša spoločnosť má dosť veľa iných problémov ako riešiť toto tu.
A keď niekto príde zo zahraničia, z arabského sveta, a povie – ale ja chcem mať štyri ženy, tak plne podporujem, že sa mu to zakáže. Že žiadne také; tu platia tieto pravidlá. Keď sa s nimi stotožňujú tu žijúci ateisti alebo liberáli – tak pekne aj ty sa s nimi budeš stotožňovať.
Je to pravidlo, ktorého nedodržanie nemá nejaké okamžité následky, ale dlhodobo, z pohľadu stoviek rokov sa ukázalo, že má svoj zmysel.
Preto napríklad aj my ako liberálna strana máme v programe, že chceme zaviesť registrované partnerstvá, ktoré majú platiť pre homosexuálne, ale aj pre heterosexuálne páry, ale nikdy sme nemali v programe, že chceme homosexuálne manželstvá.
V tom je hodný prvok konzervativizmu.
Richard Sulík: Okej. Viete, ja si nemyslím, že to zvýši slobodu človeka. Keby sa podarilo zaviesť registrované partnerstvo, tak ten človek má svoju slobodu. Ten homosexuálny pár má svoju slobodu; štát mu nebude hádzať polená pod nohy.
Je Richard Sulík neokon?
Toto pre mňa ako liberála je úplne v poriadku. Aj keď – áno – možno je to už konzervatívny pohľad.
Ako som predtým povedal, zrejme tu v európskom ponímaní nie som taký ten skutočný liberál. Pretože na západe sú to socialisti a tu sú to veľakrát aj kadejakí anarchisti.
Hovoríte za seba, ale ako to je s názormi vo vašej strane?
Richard Sulík: Pozícia strany je v tomto bode taká istá ako moja osobná. Sme strana, ktorá vznikla práve s týmito témami. Tí, ktorí si mysleli že „zakázať všetko všetkým“, tak tí do Sasky nevstúpili.
Máme príklad zo Spojených štátov, kde od 20. storočia sa demokrati tak posúvali doľava, že určitá časť bývalých demokratov to už nemohla vydržať a stali sa z nich neokonzervatívci. Nie ste potom aj vy takí neokonzervatívci?
Richard Sulík: To by som nechal na filozofov, možno na politológov. Neexistuje nejaké jasné a všeobecne platné delenie, že kto je čo. Tie definície sa od jedného kúta sveta k druhému dosť líšia.
Už som to spomenul: liberál v západnej Európe je socialista, liberál vo východnej Európe je skôr pravičiar. Iný kraj, iný mrav.
Vy ste ako europoslanec asi dobrý príklad liberála z východnej Európy, ktorý sa ocitol v západoeurópskom svete.
Richard Sulík: Tam som zistil, že nie je liberál ako liberál. Liberáli napríklad sú bežne za vyššie dane a myslia si, že to je v poriadku.
A čo sloboda slova? Tam je asi tiež problém, však?
Richard Sulík: Keď v nejakých extrémnych prípadoch niekde niekoho poťahujú za to, že niečo povedal čo nemal, tak, samozrejme, tam treba veľmi spozornieť. Ale vo svojej podstate veci v Európe je veľká miera slobody slova a na Slovensku je ešte vyššia ako v západnej Európe, tu je viac dovolené hovoriť.
Som toho názoru, že sloboda slova je cennejšia hodnota, má väčšiu váhu ako to, že niekto, povedzme, cielene klame, cielene šíri nejaké nepravdivé informácie . To je skrátka dobré právo tých ľudí. Pokiaľ nikoho nepoškodí, tak by sme mu to nemali zakazovať.
Pokiaľ niekto iba povie, že „ja si myslím, môj názor je, že by sme mali vystúpiť z NATO“ – tak na základe toho by mu nemala byť zrušená politická strana. O toto sa snažil generálny prokurátor Čižnár, keď chcel zrušiť Kotlebovu stranu.
A to mám teda vážne výhrady voči kotlebovcom, ale tu mi neostane nič iné, ako sa ich zastať. Aj oni majú právo na slobodu slova.
Vrátim sa ešte k vášmu pôsobeniu v Európskom parlamente. Kam v tomto prostredí zaradia človeka s názormi východoeurópskeho liberála ako ste vy?
Richard Sulík: V europarlamente som sa veľnmi dobre cítil vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov – EKR, pričom ja som tam bol za reformistov.
Táto frakcia si myslím, že do dosť veľkej miery dbala na to, aby sloboda slova bola aj reálne dodržiavaná.
Uvediem vám jeden príklad: Francúzska vláda poťahovala jedného starostu niekde tam na juhu Francúzska kvôli tomu, že povedal niečo ako „ja tu nechcem mať moslimov“. Ale on sa medzičasom stal europoslancom a Európsky parlament mu odňal imunitu za takúto vec, čo ja považujem za nehoráznosť. A tam napríklad naša frakcia dala odporúčanie hlasovať proti odňatiu imunity.
Boli ste vo frakcii, kde boli konzervatívci, a boli ste aj vo vláde, kde boli konzervatívne strany – tak asi je trochu vaším osudom spolupracovať s konzervatívcami.
Richard Sulík: A tí „top konzervatívci“ boli v roku 2010 zasa vo vláde s liberálmi.
Toto nie je meradlo. Vyznávate niektoré hodnoty, niekto iný vyznáva iné, ale keď chcete spoločne dosiahnuť ciele, tak urobíte kompromisy.
Najrelevantnejšie je KDH, o Kiskovi sa veľa nevie
To predsa nebola výčitka. Nejakým spôsobom ste odsúdení na spoluprácu s konzervatívnymi stranami, pretože keď tie nebudú úspešné, tak s kým iným sa ešte viete dostať do vlády? Určite pozorne sledujete vývoj na konzervatívnej scéne na Slovensku. Takže – ako hodnotíte túto scénu?
Richard Sulík: Bezpochyby KDH je relevantný hráč. Jediné dve hodnotové strany sú KDH a SaS, to tvrdím dlhodobo. Čiže vnímam v oblasti konzervativizmu KDH ako jeden silný faktor.
A vidieť to aj, že tá značka je natoľko silná, že dokáže tú stranu ťahať hore – v preferenciách prinajmenšom, ale aj vo výsledku – veď v eurovoľbách boli o pár sto hlasov lepší než my.
No a druhý faktor môže byť – ale to sa nevie zatiaľ – Andrej Kiska. Závisí aj od toho, akých ľudí osloví. Keď prejde k nemu Veronika Remišová. Keby uňho sa začal aktivizovať pán Bezák.
Keď tam, naopak, významnú úlohu bude hrať Iveta Radičová, tak to tak nebude. O samotnom Andrejovi Kiskovi až tak veľa známe nie je, či je liberál či konzervatívec.
Ale môže to byť nejaký ďalší taký relatívne silný faktor. Závisí od toho, jednak, akí tam budú ľudia, a po druhé, čo si napíšu do programov.
Na tejto scéne stále vznikajú nové pokusy nejako integrovať, pozývať – nedávno napríklad aj iniciatíva Igora Matoviča s novou platformou pre „obyčajných“ kresťanov.
Richard Sulík: Medzičasom ja som asi jediný politik, ktorý s Igorom Matovičom vychádza dobre a má s ním korektný vzťah. Ale napriek tomu ja by som nebral veľmi vážne jeho vyhlásenia vo vzťahu k nejakým trvalým hodnotovým postojom.
Igor Matovič príliš často menil názor, menil priority svojej politickej činnosti. Čiže pokiaľ sa bavíme o konzervativizme v slovenskej politike, ja ho nevnímam ako nejakého vplyvného hráča.
Igor Matovič je taký ten typ politika, ktorý je skôr aktivista. Ktorý dokáže efektívne, veľakrát aj vtipnou formou poukázať na problémy spoločnosti. Naozaj vložiť ten palec do rany, aby si to ľudia uvedomili.
S veľkou osobnou odvahou sa púšťal do konfliktov, do ťažkých tém, kde naozaj potom aj zožal úspech a hlavne robil záslužnú prácu pre našu spoločnosť – ako politický aktivista.
A čo taká strana, že „Spolu“?
Richard Sulík: Mm, to si nemyslím, že tá by v konzervatívnom svete hrala nejakú veľkú rolu.
Nepovažujete za relevantných tých ostatných typu strana Anny Záborskej?
Richard Sulík: To je taká duostrana. To bol vyslovene vehikel do europarlamentu – a tesne sa nedostali. Urobili veľmi solídny výtlak, 3,9 percenta, dvaja ľudia – to vôbec nie je na zahodenie.
Ale tam mi chýba niečo, čo ešte tú stranu tvorí – počnúc nejakým rozsiahlejším programom, ďalšie mená, ďalšie tváre, regionálne štruktúry. A ja o tom niečo viem, ako jeden z mála, čo to znamená budovať stranu.
Možno počítať s Kotlebom, Harabinom či Kollárom?
Ešte máme na konzervatívnej scéne jednu zložku, a to je tá, o ktorej sa niekedy nehovorí. A to je Kotleba a Harabin. Tých nerátate?
Richard Sulík: Nie.
Kotleba si síce všade píše, že za Boha a za národ, ale uňho je to prekryté takým tým hnedým náterom. Už sa nikdy nezbaví toho, že tu pobehoval v pofidérnej uniforme, že nejakí jeho členovia alebo kandidáti jeho strany rozprávali alebo písali na Facebook že šesť miliónov mŕtvych Židov je rozprávka, Hitler nezačal vojnu…
Ja ho teda vôbec nevnímam ako konzervatívneho politika, lebo tieto veci, ktoré som práve pomenoval, všetko ostatné prehlušia.
No a Štefan Harabin, ktorý relatívne dobre uspel v prezidentských voľbách a podporuje tam nejakú straničku tiež?
Richard Sulík: Pokiaľ viem, tá stranička kandidovala do europarlamentu a získala nula nula nič. Tam niekde je aj vplyv pána Harabina – taký ten stranícky vplyv.
Nakoniec tu máme ešte aj stranu Borisa Kollára.
Richard Sulík: Uňho si tiež vybavím určitú konzervatívnu silu. Jednak preto, lebo má veľmi vplyvného ideológa Milana Krajniaka, aj keď na môj vkus je trochu extrém taký ortodoxný. Ale je jasne vyprofilovaný a jeho názory sú dlhodobo konzistentné.
Bol som s ním raz na obede a bolo to veľmi príjemné stretnutie. Viete, keď sa bavíte s kultivovaným človekom, je to obohatenie.
Oni ešte možno v tom konzervatívnom svete budú hrať nejakú rolu. Sám Boris Kollár je veľmi viditeľný; nejaký veľký liberál zrejme nie je.
Takže, keď si to zhrnieme, ako celú tú konzervatívnu scénu hodnotíte? Ako hodnotíte tú plejádu strán, s ktorou vy chcete spoločne vyhrať voľby?
Richard Sulík: Teraz hodnotiť politickú situáciu je ako snažiť sa merať výšku hladiny vody počas silného vlnobitia. Na politickej scéne dochádza k veľmi silným, dynamickým javom – a to preto, lebo Smer zaniká a tam sa uvoľňuje obrovské množstvo voličov a, na druhej strane, niečo vzniká, čo je tiež ľavicové – Progresívne Slovensko.
V dynamickom prostredí treba klapky na oči a ísť
Do toho je veľká dynamika v niektorých stranách, ktoré ste menovali – vôbec vznik strany Andreja Kisku, uvidíme čo bude s Oľanom, Most to má namierené mimo parlament a tak ďalej.
Nejako ešte viac zhodnocovať situáciu nemá v tomto momente zmysel.
No a preto sme si aj my v Saske aj ja osobne povedali, že sa budeme opierať o tie veci, ktoré sú isté – to je: budeme mať dobrý program, kvalitných ľudí, budeme sa snažiť byť jasná vyprofilovaná ponuka pre voličov.
Pôjdeme sami do volieb – to je kľúčová vec – a budeme sa, samozrejme, snažiť získať čím viac voličov. A ešte jedna vec: zo spolupráce sme vylúčili tri politické strany.
A v tomto nastavení potom fakt už klapky na oči a pokračovať až do volieb, robiť si svoju kampaň, venovať sa svojim témam a našim voličom. A prvé možné rozumné zhodnotenie politickej scény bude možné po voľbách.
Dúfajme, že aj skôr.
Richard Sulík: Obávam sa, že nie. Keď si pozriete, aké boli voľby 2016, my sme tam mali v prieskumoch 5 – 6 percent a skončili sme s dvanástimi. Veľká nádej pravice pán Procházka mal pätnásť percent, skončil s piatimi.
Myslím si, že pred voľbami nezhodnotíte vôbec nič. Navyše, u nás voľby ešte trošku zlotériovateli tým, že dva týždne pred nimi je zakázané zverejňovať prieskumy.
Mali by ste nejaké odporúčania pre vašich partnerov z konzervatívnych strán, čo by mala ktorá strana robiť prípadne ináč?
Richard Sulík: Keby niekto mne začal odporúčať, čo by mala robiť Saska alebo ja ako predseda, a ešte k tomu verejne cez médiá, tak by som si to vyprosil. A preto ani ja si toto nedovolím.
Tí lídri nie sú nadarmo lídri. Oni tam sú z nejakých konkrétnych dôvodov, zrejme dokázali zviesť na ceste k lídrovstvu veľa bitiek. Všade sú to už dostatočne skúsení harcovníci. Tam netreba nikomu nič odporúčať.
