Úhrada za služby rozhlasového a televízneho vysielania | Čisto teoreticky je poplatok peňažný ekvivalent za služby poskytované verejným sektorom. Poplatok je účelový, dobrovoľný a nepravidelný. Túto definíciu spĺňa napríklad poplatok za vystavenie pasu. Je účelový, lebo sa viaže na vydanie pasu, je dobrovoľný, lebo je možné žiť aj bez pasu a je nepravidelný. Čo z uvedeného ale spĺňa koncesionársky poplatok? Nič. Nie je účelový, lebo platiť musí aj ten, kto STV nepozerá, je pravidelný, lebo sa platí každý mesiac a už vonkoncom nie je dobrovoľný. To znamená, že koncesionársky poplatok nie je poplatok.
Pritom ešte pred 20 rokmi tomu tak nebolo. Neboli satelity na príjem zahraničných programov (šumiace ORF pre Blavákov nerátam) a v tuzemsku vysielali len štátne televízie. Vtedy malo logiku povedať, že kto vlastní Teslu, pozerá STV alebo ČT. Veď načo iné by mu televízor bol. Doba sa ale zmenila a dnes máme niekoľko súkromných tuzemských staníc a stovky ďalších programov v desiatkach jazykov na satelite. Značná časť obyvateľstva STV dnes skratka nepozerá, ale koncesionársky poplatok platiť musí. Bez ohľadu na spotrebu a bez ohľadu na majetok, z čoho vyplýva, že koncesionársky poplatok je priama daň.
V zásade existujú tri typy priamych dani. Je to progresívna daň, kde s rastúcim príjmom rastie sadzba dane. Progresívnu daň sme mali do roku 2003 a milujú ju ľavičiari a ostatní sociálni inžinieri. Po druhé je to rovná daň, kde sadzba je stále rovnaká a s rastúcim príjmom rastie čiastka dane. Rovnú daň máme od roku 2004 a je miláčikom pravičiarov. Do tretice je to daň na hlavu, kde každý platí rovnakú sumu bez ohľadu na výšku príjmu. Daň na hlavu je nočná mora všetkých ľavičiarov, lebo je presným opakom ich čudných teórií o klesajúcom hraničnom úžitku peňazí.
A aká daň je koncesionársky poplatok? Áno, správne, je to daň na hlavu. 140 Sk mesačne má platiť ten, kto zarába minimálnu mzdu a takisto milionár. Z tohto pohľadu je rovná daň supersociálna, lebo každý platí 19% a to až po odrátaní nezdaniteľného minima. Daňovník s minimálnou mzdou neplatí žiadnu daň z príjmu, ale koncesionárske poplatky tvoria cca 2% jeho hrubého príjmu. U daňovníka s desať krát vyšším príjmom tvoria koncesionárske poplatky len 0,2%.
Vznikajú ale aj ďalšie problémy. V dobe, kedy televízny prijímač nie je už len kus nábytku, ale aj počítač, mobilný telefón alebo navigačný systém v aute, je stále ťažšie stanoviť, za ktoré zariadenie má byť poplatok odvádzaný. S rádiom je to ešte ťažšie, to môže dnes nabrať podobu napríklad aj držiaka na wc papier. Ďalší problém je vymáhanie poplatkov, ako ukazuje aktuálny problém s BSP Lawyers a drakonické pokuty za oneskorenú platbu.
Namiesto toho, aby koncesionárske poplatky boli konečne zrušené, doviedli zodpovední problematiku ad absurdum. Má ich platiť každý, kto má elektrinu, čiže aj pán Mikloško, čo len opäť potvrdzuje, že sa jedná o daň. To je akoby mal cestnú daň platiť každý, kto má vodičák. Riešenie je pritom presne opačné. Koncesionárske poplatky treba zrušiť a potom budeme mať dve možnosti. Buď zrušíme (sprivatizujeme) aj STV a SRo, alebo si povieme, že tieto dve inštitúcie, ktoré vždy riadili absolútni profesionáli, ktoré vždy objektívne informovali, výrazne podporovali domácu tvorbu a vždy obozretne narábali s financiami, sú pre ďalší rozvoj slovenskej spoločnosti nevyhnutné. V tom prípade ich financujme z daní, čiže vyčleňme 2 mld. Sk v štátnom rozpočte a na ich financovanie máme opäť dve možnosti. Buď zrušme niektoré nezmyselné výnimky ako napr. červenú naftu pre poľnohospodárov, alebo zvýšme niektorú existujúcu daň.
Koncesionárske poplatky ale určite treba zrušiť, lebo nepatria do tohto storočia.
