Seriózna odpoveď – úplne otvorene

Krátko po stretnutí opozičných lídrov (15.12.09) ma pozval Mikuláš Dzurinda na obed (22.12.09), kde v mene SDKÚ oficiálne ponúkol strane SaS spoločnú predvolebnú koalíciu. Na moju otázku, či si vie predstaviť, že takúto dvojkoalíciu by viedol niekto iný ako on, najprv odpovedal, že nad tým nerozmýšľal a pokiaľ to bude v záujme Slovenska, tak „prečo nie“.

Táto reakcia ma príjemne prekvapila z viacerých dôvodov. Po prvé, neprepadli by žiadne hlasy, po druhé by sa s tým stotožnila väčšina voličov SaS, po tretie zrejme Dzurindovi ide naozaj o silnú opozíciu a po štvrté, mal elegantnú možnosť ukázať formát a že je nad vecou. Obzvlášť, ak by sa pridala tretia opozičná strana, bolo by pochopiteľné, že spoločnú koalíciu povedie nejaká všeobecne uznávaná osobnosť, dokonca by mohla byť aj nestranník.

Lenže. Lenže prešli možno tri alebo štyri minúty a pán Dzurinda mi vraví, že moje otázky „sú nezdvorilé“ a že „sa miešam do vecí, do ktorých ma nič nie je“. Na moju námietku, že nemám na mysli kandidátku SDKÚ (do ktorej ma samozrejme nič nie je), ale spoločnú kandidátku dvoch alebo dokonca troch opozičných strán, som dostal odpoveď : „Pán Sulík, aj tak Vás žiadam, aby ste sa ma na tieto veci už nepýtali a nemienim sa o nich viac baviť.“ Pripomínam, že toto všetko sa udialo na spomínanom obede v tichej a konštruktívnej atmosfére.

O dva týždne (5.1.10) na Republikovej rade SaS sme sa touto ponukou zaoberali a dospeli sme k nasledovným záverom:

Máme záujem o predvolebnú spoluprácu, predvolebná koalícia je určite jedna z dobrých možností a silná opozícia je v našom záujme.
Mikuláš Dzurinda ako jej líder neprichádza práve pre tých našich voličov do úvahy, ktorí nás volia z protestu proti nemu. Výsledok by bol, že koalícia SDKÚ a SaS s Dzurindom ako lídrom by získala asi toľko hlasov, koľko by získala SDKÚ sama, keby neexistovala SaS.
Dzurindovi ide najmä o upevnenie svojej mocenskej pozície v rámci opozície.
Jediný prínos by bol pohodlný vstup do parlamentu a povedzme osem istých poslaneckých miest, ale opozícia by silnejšia nebola.

Preto sme dospeli k záveru, že o dvojkoalíciu máme záujem, ale určite bez Dzurindu na čele a to sme sformulovali do tejto odpovede:

Vážený pán predseda,

dovoľte mi informovať Vás, že o Vašej oficiálnej ponuke na vytvorenie predvolebnej dvojkoalície SDKÚ-DS a SaS (zo dňa 22.12.20009) rokovala včera (5.1.2010) Republiková rada SaS. Tá prijala jednomyseľné stanovisko:

SaS víta snahy o spoločný postup opozície pred voľbami, vrátane iniciatívy vytvoriť predvolebnú koalíciu. Bez ohľadu na to a všetky ďalšie okolnosti je však pre SaS predvolebná koalícia na čele s Vami neprijateľná.

Strana SaS je totiž presvedčená, že Vaša osoba na čele takejto dvojkoalície je pre našich voličov neakceptovateľná. Vážime si každý jeden voličský hlas a je v záujme strany našich voličov nesklamať.

SDKÚ-DS vnímame ako zodpovednú stranu, ktorej záleží na ďalšom vývoji Slovenska. Preto dúfame, že navrhnete takého lídra kandidátky, s ktorým sa dokážu stotožniť aj voliči SaS.

S pozdravom

Richard Sulik

Označiť túto odpoveď za neserióznu je prejav bezradnosti a musím povedať, že som čakal viac od skúsených politikov. Záverom by som rád ešte zodpovedal niekoľko otázok, ktoré mi boli adresované na diskusných fórach.

Prečo sme našu podmienku zverejnili?

Preto, lebo s Mikulášom Dzurindom nemáme dobré skúsenosti. Po Eurovoľbách nás obvinil, že sme oslabili pravicu a ako sa ukázalo, nebola to pravda. Po VÚC voľbách rýchlo zvolal tlačovku kde si privlastnil Frešove víťazstvo, no keď potreboval podporu, tak vedelo SDKÚ zvolať zástupcov všetkých podporujúcich strán. Skrátka, mali sme obavy a povedali sme si, že predtým ako bude naše stanovisko nejako prekrútené, radšej ho budeme komunikovať my a ako prví.

Ešte pár slov k VÚC. Mali sme výraznú snahu byť súčasťou predvolebnej koalície a zo 44 kandidátov sme požadovali šesť. Pavol Frešo vyrátal, že keby SaS bola súčasťou koalície, mala by koalícia o 10 mandátov viac, čiže 36 namiesto 26. Ostaté koaličné strany mohli teda mať efektívne o štyri mandáty viac. Boli sme odmietnutí, no napriek tomu sme podporili Paľa Freša a to bez akýchkoľvek podmienok a bez akýchkoľvek dohôd typu kšefty alebo posty. Spravili sme to preto, lebo to považujeme za správnu vec. Dnes sa to možno tak nezdá, ale pred prvým kolom volieb bolo reálne riziko, že ak by sme postavili vlastného kandidáta, mohol sa do druhého kola dostať Bajan a Záhradník.

Chceme rozhodovať o predsedovi SDKÚ?

Ani náhodou. Nech tam je aj doživotne, my s tým nemáme najmenší problém. Práve naopak, čím dlhšie ním bude, tým lepšie pre SaS, žiaľ nie pre slovenskú opozíciu. Naša odpoveď sa vzťahovala výlučne na lídra kandidátky. A tam, aj ako menši koaličný partner, máme čo povedať. Vyzvali sme SDKÚ, aby navrhlo iného lídra kandidátky, nie aby navrhlo iného predsedu strany (do toho nás samozrejme nič). Na otázku novinára, či si viem predstaviť Ivetu Radičovú, som odpovedal: „Áno, viem si ju predstaviť“. Viem si predstaviť aj iné mená a viem si predstaviť aj ju. Nie je to žiadna podmienka, ani snaha niečo vnútiť. Je to len vyjadrenie názoru. Podľa vyjadrenia Mikuláša Dzurindu disponuje SDKÚ množstvom schopných talentov, tak prezentovať iného lídra by problém nemal byť, po tom ako Iveta Radičová odmietla.

Nie je päť mesiacov pred voľbami neskoro na akúkoľvek zmenu?

Možno je a možno nie je, ale opakujem ešte raz. My sme nechceli meniť predsedu inej strany (a ešte raz opakujem, že do toho nás vôbec nič). My sme chceli, aby SDKÚ navrhlo iného lídra spoločnej kandidátky. A to je aktuálne teraz. To, že SDKÚ malo už primárky a že podľa ich stanov musí byť predseda strany zároveň aj lídrom kandidátky, nie sú skutočné prekážky. Nakoniec, Dzurindov obľúbený výrok je „Kde je vôľa, tam je cesta“.

Mimochodom. To, že predseda najväčšej strany v predvolebnej koalícii nemusí byť zároveň lídrom kandidátky, predviedol sám Mikuláš Dzurinda. V roku 1997, kedy vznikla SDK (Slovenská Demokratická Koalícia), ktorá pôvodne bola skutočne koalíciou (len kvôli Mečiarovi sa SDK zaregistrovala neskôr ako strana so 150 členmi), bolo najväčšou stranou v tejto koalícii KDH s predsedom Čarnogurským. Lídrom koalície sa nestal Čarnogurský, ale Dzurinda a Čarnogurský naďalej ostal predsedom. V podstate sme chceli to isté, čo spravil Dzurinda 1997, no teraz už to je neseriózne.

Záverom

Patrím k veľkému množstvu ľudí, ktorí si myslia, že on bol náš najúspešnejší premiér. Zbavil nás Mečiara a doviedol nás do civilizovaného sveta. Toto som napísal a aj som mu to povedal. Zároveň patrím k ešte väčšej množine ľudí, ktorí si myslia, že už to mal zabaliť. Aj toto som napísal a ako jeden z mála mu aj do očí povedal. Nech to je akokoľvek smutný osud, ale zo zásluh sa nedá žiť večne. Tiež ma mrzí, že táto otázka je otvorená až teraz a možno je do týchto volieb neskoro. Ale s Dzurindom na čele Fica neporazíme. Nie tento rok a nie v roku 2014.