Život je hodnotný tým, čo z neho spravíme

Hodnota života, interrupcie a sloboda jednotlivca

Zásadnou chybou, ktorú robia všetci obhajcovia úplného zákazu interrupcií je, že predpokladajú rovnakú hodnotu každého života. Či nenarodené dieťa, vysokoškolský profesor, vrah alebo len bežný alkoholik ktorý tlčie ženu a deti – každý život má mať rovnakú hodnotu? V tom je predsa chyba. Veď potom by nemalo žiaden zmysel do detí investovať lásku, čas, vzdelanie, trpezlivosť (v prípade mojej dcéry božskú) a všeličo iné.

Dá sa súhlasiť s tézou, že život začína počatím, to znamená v tom momente, kedy sa spojí mužská spermia so ženským vajíčkom. Spoja sa dve sady chromozómov a vznikne nová kombinácia a teda nový život. Takýchto kombinácii je možné vytvoriť neúrekom, chce to len dostatočne často súložiť a nemali by sme sa tváriť, že došlo k zatmeniu slnka alebo k ešte zriedkavejšej udalosti.

Sloboda matky

V žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že spojenie mužskej spermie a ženského vajíčka nemá žiadnu hodnotu. Samozrejme že má. Museli sa dvaja nájsť, musel on ju (alebo ona jeho) presvedčiť, že sa k sebe (aspoň na ten jedenkrát) hodia, ich telá museli pripraviť hormónový koktail, možno bola v hre láska a tak ďalej. Ale má život, ktorý v tomto momente pozostáva z jedného ženského vajíčka a z víťaznej spermie, vyššiu hodnotu ako sloboda matky? No, v tejto fáze, kedy o vnímaní, vedomí, svedomí a cítení plodu nemôže byť reč ani len náhodou, rozhodne nemá. Život nie je hodnotný tým, že sa spojili chromozómy, ale tým, čo z neho urobíme.

Časom hodnota života rastie. Budúca matka sa musí kadečoho zriecť, namiesto na diskotéky chodí na vyšetrenia, do svojho dieťaťa investuje množstvo citov a jedného dňa je hodnota života dieťaťa vyššia ako slobodné rozhodnutie matky. Netrúfam si povedať, že je to práve v 12. týždni, navyše plod sa vyvíja kontinuálne a každý inak. Ale predsa len zákonodarca našiel riešenie, o ktorom si myslím, že je celkom dobrým kompromisom.

Matka v ohrození života

Tým, že odporcovia interrupcií dogmaticky tvrdia, že každý život má presne rovnakú hodnotu, dostávajú sa svojimi tvrdeniami do absurdných situácií. Napríklad keď tehotenstvo ohrozuje život matky. Vtedy sa držia akejsi nádeje, že prežijú obaja. A keď matka neprežije, tak čo? Z detí, ktoré už má, budú polosiroty, ale to je zrejme úplne v pohode, lebo sa zachránil iný život. Len kto to vysvetlí tým deťom, ktoré prišli o mamu. Obávam sa, že deti, ktoré ešte nie sú zblbnuté dogmatizmom našej doby, nepochopia, že život ich mamy nebol hodnotnejší ako život plodu.

Odporcovia interrupcií fanaticky bránia životy, ktoré pozostávajú z niekoľkých buniek metódami, pri ktorých dokáže rozum postáť. Napríklad projekt Zachráňme životy ako svojho najznámejšieho podporovateľa uvádza Rasťa Žitného, ktorý má jeden život na svedomí. Pre rodičov toho chlapca, ktorého Žitný zabil autom (a ani tu nie je slovo vražda na mieste) musí vyznieť ako čistý výsmech, keď niekto práve Žitným bojuje proti interrupciám. Chce niekto s plnou vážnosťou tvrdiť, že život päťročného chlapca, ktorého Žitný zabil a život nejakého plodu, ktorý Žitný svojou aktivitou zachránil, má rovnakú hodnotu? Samozrejme, že nemá. V prvom prípade vložili rodičia do svojho dieťaťa množstvo lásky a nádejí, vychovávali ho a starali sa oňho a tým ho hodnotným robili. V druhom prípade k tomu všetkému ešte nedošlo a preto rovnaká hodnota týchto dvoch životov je nezmysel.

Nemám najmenšie výhrady voči projektu Zachráňme životy. Skvelý projekt, a som presvedčený, že nejednej matke pomohol si dieťa nechať. Ale musíme tie matky k svojmu „šťastiu“ nútiť??? Lebo že vraj matka je pod psychickým tlakom a nevie čo robí a bla bla? A už úplná groteska je, keď týmto matkám, ktoré mnohokrát už iné deti majú, ide taká Jana Tutková diktovať ako majú žiť. Tutková je nielen že slobodná, ale je ešte aj panna a ide mudrovať o interrupciách. To je fakt skvelé. Nezažila ani interrupciu, ani manželstvo, ani tehotenstvo, ani vzťah, ani len sex a ide vykladať iným ženám, čo smú a čo nesmú. Toto je ukážka tolerancie. Samozrejme, ani ja som nezažil tehotenstvo a interrupciu (sex už áno). Rozdiel je ale v tom, že ja matkám v ťažkej situácii nechcem diktovať ako sa majú rozhodnúť.

Postihnutí, znásilnené a Edison

Ďalší príklad je znásilnenie. Matka nemá mať právo sa rozhodnúť si dieťa nechať alebo sa ho zriecť. Musí ho donosiť a vychovávať. Treba sa len skúsiť vžiť do znásilnenej chudery, ktorej štát povie: „Žiadne také, moja milá, dieťa pekne krásne donosíš“. Koľko lásky môže také dieťa od znásilnenej matky, ktorej život sa zrazu uberá úplne iným smerom ako dúfala, asi tak dostať? Argument, že z 200 znásilnení, ktoré sa na Slovensku ročne udejú, len jedno končí tehotenstvom, je scestný. Veď keď to je len jeden prípad, tak je to potom jedno a znásilnená matka si môže pokojne žiť. Alebo argument, že znásilnené ženy sú si v podstate samy na vine, nemajú sa vyzývavo obliekať a nemajú byť mravne nečisté. Takže tá čo bola znásilnená si odtrpí svoje, musí donosiť dieťa, ktoré má dôvod z duše nenávidieť a ešte jej aj spoločnosť povie: „Si si sama na vine, čo si netrčala doma“. Samozrejme, je tu aj možnosť, že znásilnená žena nechcené dieťa donosí a dá ho na adopciu. Myslím si, že to je lepšie riešenie ako interrupcia, ale aj v tomto prípade by o tom mala rozhodnúť výlučne znásilnená žena a nikto iný. A kľudne jej pritom poraďme, len ju preboha nenúťme.

Alebo postihnuté deti. Skutočne skvelý argument, že aj postihnuté dieťa má právo na život. A kde je právo rodičov na normálny život? To teraz majú zvyšok života stráviť riešením bezbariérových vstupov a žobroniť na drahé operácie? Nie je právo rodičov na slobodné rozhodnutie vyššie ako hodnota niekoľko týždňového plodu? A tí, ktorí tvrdia, že život postihnutého dieťaťa je parádny, len jeho prežívanie a vnímanie je iné, nech si nechajú amputovať nohy a Tutková možno ešte aj hlavu a môžu prežívať ten krásny život. Klobúk dolu pred všetkými rodičmi, ktorí majú postihnuté dieťa. Ale pýtam sa, má zmysel nútiť ďalších rodičov aby tiež mali postihnuté dieťa? Nie je ďaleko rozumnejšie ich nechať sa slobodne rozhodnúť, aby postihnuté porodili len v tom prípade, že to naozaj chcú?

Ďalší argument je Edison. Údajne mal byť potratený, potom predsa len nebol a potom vynašiel žiarovku. Tak po prvé, keby žiarovku nevynašiel Edison, vynašiel by ju niekto iný, snáď si nikto nemyslí, že človek poletí na mesiac a bude si pritom svietiť petrolejovou lampou lebo Edison sa nenarodil a po druhé, aj ja môžem vytvoriť zoznam, kde by interrupcia bola všeobecne prijateľnejším riešením, na prvé dve miesta by som dal Hitlera a Stalina.

Interrupciou trpí najviac žena

Myslí si niekto, že čo len jedna žena ide na interrupciu pre radosť? Možno sa nájde zopár ľahostajných k sebe a aj k budúcemu životu, ale drvivá väčšina žien, ktoré si nechali zobrať dieťa nie sú z toho šťastné a veľakrát majú z toho traumu. Tento argument uvádzajú aj odporcovia interrupcií a súhlasím s nimi. Ale právo väčšiny sa slobodne rozhodnúť má rádovo vyššiu hodnotu ako zabránenie jednotlivcom urobiť chybu. Dokonca si myslím, že práve tie ženy, ktoré si nechali dieťa zobrať a zistili, že sa rozhodli zle, dokážu najlepšie presvedčiť iné budúce matky, aby nespravili tú istú chybu.

Interrupciu vnímam ako krajné riešenie. Sám mám tri deti a dúfam, že to nie je všetko, ale nikdy by mi ani len vo sne nenapadlo nútiť ženu si dieťa nechať a tak isto by som nikdy nenútil ženu ísť na interrupciu. Hlavný problém je totiž nasledovný: Zástancovia interrupcií nenútia nikoho na interrupciu ísť, ale vravia, aby sa každá žena slobodne rozhodla. Avšak odporcovia interrupcií zasahujú do slobody iných ľudí a diktujú im, ako majú žiť.

Na záver ešte dva údaje – počet narodených detí a počet interrupcií. Pred 20 rokmi sa narodilo cca 80 tisíc detí a bolo vykonaných cca 40 tisíc interrupcií, čiže polovica. Dnes sa narodí cca 56 tisíc detí a vykoná sa cca 14 tisíc interrupcií, čiže štvrtina. Počet interrupcií teda nielen absolútne ale aj relatívne klesá a to je dobre. Každá osveta, ktorá pomôže ženám v ťažkej situácii je dobrá a ja čo milujem deti uvítam, keď počet interrupcií bude čím nižší. Ale protestujem proti tomu, aby štát, cirkev alebo ktokoľvek iný určoval iným dospelým ľuďom ako majú žiť, len preto že niektoré panny už nimi dávno nemali byť.