Radšej ako úsilie o členstvo v prvej lige si plňme naše záväzky, dodržujme dohody a volajme po reformách v zmysle scenáru „menej, ale efektívnejšie“.
Po desiatich rokoch potácania od jednej krízy k druhej pochopil aj predseda Európskej komisie, že Európska únia sa nachádza v kritickom stave a keďže za takmer všetky problémy si môže sama, malo by sa niečo zmeniť.
A tak, možno prvýkrát v histórii, pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv predložil takzvanú Bielu knihu, ktorá obsahuje päť scenárov, kam by sa EÚ mohla v budúcnosti vyvíjať. Už to je samo osebe vec nevídaná, keďže doteraz bolo možné diskutovať akurát tak o tom, či viac integrácie, alebo ešte viac integrácie.
Z piatich predložených scenárov sú dva neprijateľné (integrácia ako doteraz a ešte viac integrácie) a jeden scenár je návrat len k spoločnému trhu, čo by bolo trochu škoda – EÚ predsa len vie poslúžiť lepšie ako len spoločný trh. Ostáva teda scenár, ktorý preferujem ja a s ktorým je v plnom súlade reforma EÚ, ktorú o pár dní predstavím – menej, ale efektívnejšie. A scenár, o ktorom sa momentálne hovorí najviac – tí, ktorí chcú, robia viac. Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko už aj podpísali spoločnú deklaráciu, v ktorej sa hlásia k scenáru „tí, ktorí chcú, robia viac“.“
V slovenskom záujme nie je byť silou-mocou v akejsi integračnej prvej lige, kde budeme so všetkým súhlasiť a hrať sa na vzorného žiačika. Radšej si plňme naše záväzky, dodržujme dohody a volajme po reformách.
Prvá liga nie je pre nás
Aj ja, aj ja, aj ja, sa rýchlo prihlásil aj Robert Fico s tým, že on spraví všetko preto, aby Slovensko ostalo v prvej lige, aby sme sa nestali občanmi druhej kategórie, aby sme ostali pri stole. To všetko sú také dzurindovsko-figeľovské taľafatky, ktoré síce pekne znejú, ale v skutočnosti nám poškodia.
Prvá liga totiž nie je nič, o čo by sme sa mali snažiť, nič čo by bolo pre krajinu dobré. Prvá liga znamená ešte viac kompetencií odovzdaných do Bruselu, ešte menej vecí, o ktorých budeme sami rozhodovať a ešte viac socializmu.
Prvú ligu v tomto ponímaní znamenajú napríklad kvóty na migrantov, harmonizáciu daní, ručenie za vklady občanov iných krajín, dlhovú úniu, pokračujúcu likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a iné neduhy. Iste, vždy je to lepšie ako hrdzavým klincom do oka, ale treba si uvedomiť, že tým na desiatky rokov zabetónujeme existujúci stav.
Dobehnúť Nemecko so spoločnými pravidlami bude oveľa ťažšie, ako keď môžeme mať vlastné, slobodnejšie pravidlá. Vzdať sa konkurenčnej výhody v oblastí daní alebo narobiť si množstvo problémov s prijímaním veľkého počtu migrantov nám nijako nepomôže. Naopak, spôsobí nám to problémy, ktoré dnes nemáme.
Kopú sami za seba
Okrem toho, rozlúčme sa s predstavou, že nám niekto chce strašne dobre. Najväčší Európania, ktorí majú plné ústa rečí o solidarite, kopú v prvom rade za svoje krajiny, uvediem zopár príkladov:
- Jean Claude Juncker, predseda Európskej komisie a teda úradne najväčší Európan, len pred pár rokmi robil pokútne daňové dohody s koncernami, čím prihral Luxemburgu niekoľko desiatok miliónov eur daní na úkor ostatných krajín, ktoré prišli o stovky miliónov eur na daniach.
- Angela Merkelová udatne bojuje proti Putinovi, súhlasila so sankciami proti Rusku (napríklad na zariadenia na ťažbu plynu) a zároveň podpíše s Ruskom výstavbu plynovodu Nord Stream II (ešte aj na úkor Slovenska).
- Záchrana Grécka, pretláčaná najmä Nemeckom a Francúzskom, zachránila v prvom rade investície nemeckých a najmä francúzskych bánk.
- Francúzsko, tiež veľkí Európania, desiatky rokov blokuje dohodu na jednom sídle europarlamentu, len aby neprišlo o Štrasburg ako sídlo. Argument o 110 miliónov eur, ktoré parlamentné sťahovanie ročne stojí, je oproti egoistickým záujmom prislabý.
- José Emanuel Barroso, predošlý najväčší Európan, pozamestnával do manažmentu Komisie stovky svojich krajanov. Podiel Portugalcov na vedení Komisie je možno 10-krát vyšší ako podiel Portugalcov na obyvateľstve EÚ. Podobnosť s Jahnátkom a jeho rodákmi z Komjatíc, ktorých si ťahal na ministerstvo, je očividná.
Takže nerobme si žiadne ilúzie, EÚ nie je žiaden spolok dobrodincov a slovo solidarita je namáhané najmä vtedy, keď ide o porušenie platných dohôd.
Volajme po reformách
Napriek tomu a napriek všetkým nevýhodám je členstvo v EÚ kľúčovým záujmom Slovenska. Sme príliš malá krajina a s 85-percentným podielom exportu do EÚ aj príliš závislá krajina na to, aby sme tu vystrkovali rožky. Stačí si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme vystúpili z EÚ.
Autá vyrobené na Slovensku by boli v EÚ zrazu o 10 percent drahšie a skôr či neskôr by sa automobilky začali sťahovať do krajín, ktoré EÚ neopustili, to je ten lepší prípad. Ten horší je, že s opustením EÚ by sme opustili aj eurozónu a naša nová mena by devalvovala. To by síce zachránilo export, no zároveň citeľne znížilo životnú úroveň.
Takže silácke reči nemajú žiaden zmysel, ale dôsledné obhajovanie slovenských záujmov zmysel má. A v slovenskom záujme nie je byť silou-mocou v akejsi integračnej prvej lige, kde budeme so všetkým súhlasiť a hrať sa na vzorného žiačika.
Radšej si plňme naše záväzky, dodržujme dohody a volajme po reformách v zmysle scenára „menej, ale efektívnejšie“. Napríklad navrátenie časti kompetencií, menej regulácií, menej administratívy a viac slobody.
Slovensko vie oveľa rýchlejšie napredovať a zvyšovať životnú úroveň svojich občanov ako len držať sa v prvej lige. Akoby to bola spása. Možno pre Roberta Fica, ktorý nemá víziu a nemá silu urobiť zo Slovenska slušnú a úspešnú krajinu, je spásou tlačiť sa do prvej ligy. Ale to nám rozhodne nesmie postačovať.