Zdaňovanie príjmov sa zvyčajne realizuje uplatnením jedného z dvoch základných prístupov: buď vysoká sadzba dane a množstvo výnimiek, alebo nízka sadzba dane, ale so širokým základom dane. Slovensko si vybralo druhú možnosť, ktorá sa z mnohých dôvodov ukazuje ako správna.
V boji za udržanie rovnej dane v dlhodobom horizonte sa však vynárajú tri zásadné problémy.
.rovnejší medzi rovnými
Mnohí súhlasia, že výnimky narúšajú systém, ale len pokiaľ sa to netýka ich. Akonáhle sú priamo dotknutí, tí istí ľudia začnú presviedčať, že áno, výnimky do nášho daňového systému nepatria, ale s výnimkou ich výnimky, lebo ona je naozaj tá výnimka, ktorá musí ostať.
Napríklad takí živnostníci. Približne 340 tisíc živnostníkov podlieha rovnakým pravidlám, napríklad, že si (pokiaľ nie sú platiteľmi DPH) môžu uplatniť 40 percentné paušálne náklady. Ale 3800 z nich má privilégium navyše, oni smú mať až 60 percentné paušálne náklady. Neexistuje však ani najmenší dôvod, aby si kožušník alebo kováč smeli uplatniť 60 percent, kým krajčír alebo zámočník len 40. Kuriózne je, že samotní zástupcovia živnostníkov uznávajú, že jedna sadzba je lepšia, že dve sadzby sú diskriminačné a navrhujú kompromis niekde v strede. Pritom boli to práve oni, ktorí tomu pred rokom zabránili, keď bývalý minister financií Ivan Mikloš chcel zjednotiť paušálne náklady z 25 a 60 na 35 percent. Výsledok bol, že z 25 sa stalo 40 percent – a 60 percent ostalo.
.burina a kapry
Ďalšia skúsenosť z boja za nízku sadzbu dane a tým pádom proti výnimkám je, že burinu treba vytrhať celú, inak sa opäť rozrastie. Výborný príklad sú životné poisťovne. Po zavedení rovnej dane ostala výnimka vo forme 24 tisíc korún odpočítateľnej položky na doplnkové dôchodkové sporenie (DDS). S argumentom, že štát to stojí len pár sto miliónov a je to len na rozbeh. Dnes je DDS s viac ako 700 tisíc zmluvami dobre rozbehnuté, ale výnimka nebola zrušená – naopak, rozšírila sa aj na životné poistky. Lenže štát to už nestojí len niekoľko sto miliónov, ale 2,3 miliardy korún ročne. Skutočnosť, že suma bola znížená z 24 na 12 tisíc, je pri priemernom poistnom približne 6 tisíc korún nepodstatná.
Tretia zásada v boji za rovnú daň je tiež logická. Keď sa ide vypúšťať rybník, nemá zmysel pýtať sa na názor kaprov. Inými slovami: samozrejme, nijaký dotknutý subjekt nebude súhlasiť so zrušením jeho výnimky. Je márnením času vysvetľovať napríklad sudcom, že príplatky za výkon funkcie (ktoré na rozdiel od paušálnych náhrad zdaňujú dokonca aj poslanci) by mali byť zdanené, tak ako u všetkých ostatných daňovníkov. Keby totiž súhlasili, tak by si rovno túto výnimku do zákona neboli nepretlačili.
.diskutovaná asignácia
V poslednom čase sa veľa debatuje o daňovej asignácii. Objavuje sa aj názor, že by bolo dobré nahradiť ju odpočítateľnou položkou. Z doteraz spomínaných dôvodov však vyplýva, že to nie je dobrý nápad.
Odpočítateľná položka na čokoľvek, aj na dary, bola obhájiteľná v čase, keď sme mali vysokú sadzbu dane a ešte daň z darovania. Lenže v roku 2004 sadzba dane z príjmu výrazne klesla a daň z darovania sa zrušila. Došlo možno k najväčšiemu zníženiu priamych daní v histórii, ktoré bolo financované aj zrušením veľkého množstva výnimiek. Dnes už 81 darovaných korún nie je zaťažených možno ďalšími 81 korunami daní, ale len 19-imi.
Pokiaľ ide o samotnú asignáciu, jej história na Slovensku nie je veľmi dlhá. V roku 2002 bola zavedená možnosť asignovať 1 percento z daní fyzických osôb. Pre rok 2004 bola v rámci daňovej reformy s tretím sektorom uzavretá dohoda, že 1 percento sa rozšíri aj na právnické osoby a zároveň sa zrušia dve ďalšie výnimky (nezdanenie 300 tisíc korún zisku a zníženie daňového základu o dary). Pri schvaľovaní zákona o daní z príjmov v parlamente tretí sektor túto dohodu porušil a nielenže výnimka o nezdanení 300 tisíc korún zisku nebola zrušená, ale asignácia dokonca stúpla z 1 na 2 percentá a to pre fyzické i právnické osoby. Nasledoval prudký nárast výnosov z asignácie, ktorý v tomto rozsahu nikdy plánovaný nebol. Výnosy vzrástli z roka na rok takmer desaťnásobne. Už rok po zavedení asignácie pre právnické osoby, teda za vlády Mikuláša Dzurindu, upozorňovalo ministerstvo financií, že takýto vývoj nie dobrý: „Možnosť pre právnické osoby nie je len nesystémová, je v podstate škodlivá. Stráca sa totiž aspekt osobnej angažovanosti, keď jednotlivec rozhoduje o použití časti dane z vlastných príjmov. Nie je preto prekvapením zistenie, že sa tento nastroj v praxi využíva (respektíve zneužíva) na iné účely, ako duch zákona zamýšľal. Inak povedané, podniky si môžu zo svojich dani založiť svoje neziskové organizácie, ktoré potom poskytnú tie iste služby zamestnancom firmy, ktoré sa predtým poskytovali v rámci podniku.“
.likvidácia?
Možnosť asignovať existuje len v štyroch krajinách (Maďarsko, Litva, Poľsko a Rumunsko), inde takáto možnosť neexistuje. Vo všetkých štyroch štátoch môžu asignovať iba fyzické osoby. Právnické osoby nemôžu asignovať nikde na svete. Na Slovensku má tretí sektor asi 25 percent svojich príjmov z asignácie. Jej zrušenie od právnických osôb by spôsobilo pokles celkových zdrojov len o asi 15, respektíve v prípade očakávanej vyššej aktivity voči fyzickým osobám a s tým spojením vyšším výnosom len o asi 10 percent – to v nijakom prípade tretí sektor nezlikviduje. Celkom určite to však spôsobí selekciu projektov a efektívnejšie využívanie získaných financií mimovládnymi organizáciami.
Čo sa týka spodnej hranice pre fyzické osoby, táto bola z dôvodov vysokých nákladov na výber zvýšená z 20 na 250 korún. Je fakt, že táto hranica bola zvolená trochu nešťastne a v regiónoch s nízkou mzdou môže viesť k citeľným výpadkom zdrojov. Preto ministerstvo financií vyzvalo zástupcov tretieho sektora na rokovaní 22. septembra, aby predložili protinávrh s tým, že ministerstvo bude v maximálnej možnej miere ústretové. Nijaký protinávrh však dodnes neprišiel. A opakujem znovu, prípadnému návrhu sa budeme snažiť vyhovieť.
.komu patria dane
Samotná asignácia dane je problematická, lebo štát ňou nepriamo navodzuje dojem, že daň z príjmu je zbytočne vysoká, keďže sa 2 percent z nej môže vopred vzdať. Pri fyzických osobách je tento nedostatok prevážený adresnosťou darovania a aspektom osobnej angažovanosti darcu. Tieto pozitíva však neplatia pre právnické osoby. Zrušením asignácie štát neupiera právnickým osobám možnosť pomáhať tretiemu sektoru. Ak manažéri alebo majitelia majú pocit, že ich peniaze niekde pomôžu, môžu ich darovať na úkor svojho zisku. „Samotná firemná filantropia má u súkromných podnikateľských subjektov tradíciu. Takmer dve tretiny (66 percent) firiem deklarovali, že zvyknú v priebehu roka darovať nejaké finančné prostriedky (okrem 2 percent dane)“, hovorí sa v prieskume agentúry FOCUS z mája 2005.
Autor je poradca ministra financií.
