Euro najviac poškodzuje Európska centrálna banka

Najnovšie rozhodnutie ECB zo 6. septembra dokazuje, že euru najviac škodí ECB. Po vyše dvoch rokoch „zachraňovania“ sa naša spoločná mena dostala do takých vážnych problémov, ktoré, pokiaľ bude „zachraňovanie“ naďalej pokračovať, môžu byť existenčné. Problémom nie je ani tak klesajúci kurz k doláru alebo stúpajúce úroky pre niektoré krajiny. A už vôbec nie je pre euro ohrozením odchod nejakého krachujúceho Grécka, to len politici rozprávajú, aby mohli použiť peniaze daňovníkov na záchranu súkromných bánk.

Skutočným ohrozením eura je politika Európskej centrálnej banky (ECB) na čele s Mariom Draghim, ktorej jediným cieľom má byť cenová stabilita, no jej konkrétne opatrenia za posledné štyri roky sú s týmto cieľom v príkrom rozpore:

1. Enhanced Credit Support (ECS)

Vznešený názov pre nezodpovedné poskytovanie peňazí komerčným bankám. V októbri 2008 sa ako reakciu na finančnú krízu a zrútený medzibankový trh ECB rozhodla poskytovať súkromným bankám neobmedzené množstvo peňazí za jednopercentný úrok. Toto opatrenie mohlo byť správne v roku 2008, malo však byť dávno ukončené. Niekoľkokrát ECB aj oznámila ukončenie tohto programu, no vždy ho predĺžila. Posledné avizované ukončenie malo byť v decembri 2009, to samozrejme tiež nedodržala a odvtedy už radšej žiadne termíny neoznamuje.

2. Zníženie kvality požadovaných záruk

Komerčné banky, ktoré si od ECB požičajú peniaze, musia zložiť záruky v určitej bonite. Do 24. októbra 2008 to boli dlhopisy minimálne s ratingom A-, po tomto dátume stačili už aj dlhopisy s ratingom BBB-. To nie je všetko, od 3. mája 2010 do 25. júla 2012 nebol pre grécke dlhopisy požadovaný žiaden rating. Od 31. marca 2011 nie je požadovaný žiaden rating pre írske a od 7. júla 2011 ani pre portugalské dlhopisy. ECB tak opäť znížila kvalitu záruk, čím zvyšuje prípadnú stratu. Navyše, ECB nezverejňuje o koľko percent je poskytnutý úver nižší ako záruka.

3. Emergency Liquidity Assistance (ELA)

ECB umožnila národným bankám štátov eurozóny poskytovať takzvané ELA úvery, čím im vlastne dala licenciu na tlačenie peňazí. Pri ELA úvere rozhoduje národná banka o tom, komu poskytne peniaze a za aké záruky a tieto peniaze v podstate generuje priamo národná banka v členskom štáte. Keď teda ECB prestala 25. júla 2012 vykupovať grécke dlhopisy (bod 2), nie je v tom žiaden problém, lebo grécka národná banka prejde na ELA. Na zrušenie ELA by podľa bodu 14.4. štatútu ECB bolo potrebných 2/3 hlasov.

4. Nákup dlhopisov štátov eurozóny

Ďalší veľký hriech ECB začal 10. mája 2010, keď ECB prvýkrát kúpila dlhopisy jedného z členských štátov – Grécka. Vie sa, že odvtedy nakúpila ECB dlhopisy za viac ako 200 mld. eur, no ECB tají, koľko od ktorého štátu. Nákup dlhopisov (aj keď zatiaľ len na sekundárnom trhu) je cesta do pekla, lebo v konečnom dôsledku ide o financovanie verejného dlhu tlačením peňazí (pozri aj bod 12).

5. Asset Backed Securities (ABS)

ECB dovolila komerčným bankám vytvoriť balíky neobchodovaných cenných papierov firiem a iných komerčných bánk a tieto balíky menom „ABS“ posunúť ECB ako záruky za nové úvery. To umožnilo komerčným bankám skutočné čarovanie. Napríklad sa v balíkoch nachádzajú pohľadávky z Portugalska so splatnosťou 31. decembra 9999 (áno, čítate správne) alebo pohľadávky, ktoré majú banky voči sebe navzájom, alebo dokonca „Own Use Bonds”, čo sú pohľadávky voči sebe. Takéto založila Allied Irish Bank dňa 26. apríla 2011 vo výške 2,87 mld. eur.

6. Podnikateľské úvery ako záruky

Počínanie ECB v posledných rokoch je najmä o znižovaní kvality záruk za nové úvery, keďže všetky kvalitné aktíva sú už založené. Dňa 8. decembra 2011 prehlasovali v Rade guvernérov ECB južné krajiny severné a od tohto dňa môžu národné centrálne banky akceptovať aj pohľadávky z podnikateľských úverov. Týmto by sa objem peňazí v obehu mal nafúknuť približne o ďalších 500 mld. eur.

7. Long Term Refinancing Operations (LTRO)

Nielen znižovanie kvality záruk, ale aj predlžovanie časových rámcov zvyšuje objem peňazí v obehu. Lehota, ktorá bola pôvodne cez noc alebo týždeň dlhá, v zriedkavých prípadoch tri mesiace, bola predĺžená na tri roky. A tak 21. decembra 2011 poskytla ECB úvery na tri roky za jednopercentný úrok vo výške 500 mld. eur a 29. februára 2012 ešte raz toľko, spolu za 1.019 mld. eur. Prezident ECB Mario Draghi nazval túto operáciu Dicke Bertha v nádeji, že dvomi výstrelmi vyrieši problémy eurozóny. Ako vieme, takým španielskym bankám to nijak nepomohlo a celkové problémy sa len zväčšili.

8. Krytie dlhodobých úverov krátkodobými vkladmi

Ďalším rizikom je časový nesúlad medzi vkladmi a poskytnutými úvermi. ECB poskytuje v poslednom čase najmä dlhodobé úvery, veď jednu tretinu jej bilancie tvoria LTRO úvery, ktoré sú na tri roky. Na druhej strane bilancie má krátkodobé vklady, často krát len vklady cez noc. Keď sa vkladatelia rozhodnú svoje peniaze vybrať, bude musieť ECB opäť zvýšiť množstvo peňazí v obehu, pretože svoje pohľadávky dostane až o tri roky.

9. Zníženie PMR z 2% na 1%

Zníženie Povinných minimálnych rezerv (PMR), o ktorom ECB v tichosti rozhodla 8. decembra 2011 vedie buď k zvýšeniu peňazí v obehu, keďže banky môžu poskytovať viac úverov pri rovnakých PMR. Alebo vedie k zvýšeniu rizika výpadku, keďže banky môžu znížiť objem PMR pri rovnakom objeme poskytnutých úverov.

10. Zníženie refinančnej sadzby na 0,75%

Ešte v lete 2008 bola refinančná sadzba 4,25%, odvtedy ju ECB postupne znižovala až na 1% a začiatkom júla klesla na historicky najnižších 0,75%. Oficiálnym dôvodom bola vysoká nezamestnanosť a stagnujúce hospodárstvo, no tieto problémy sa nevyriešia znížením refinančnej sadzby ale len štrukturálnymi reformami. Zato aj tento zúfalý krok zvýši objem peňazí v obehu.

11. Trans European Automated Real-time Gross Settlement Express Transfer System (TARGET)

Snáď najväčším problémom spoločnej meny je zúčtovací systém TARGET. V podstate už nejde o zúčtovací, ale o kreditný systém, keďže od roku 2007 dochádza k nárastu zostatkov. Medzičasom má 5 krajín pohľadávky voči TARGETu vo výške 1.100 mld. euro (z toho len Nemecko 750 mld. eur) a 12 krajín má záväzky v tejto výške. Pred rokom bola táto suma 410 mld. eur (z toho Nemecko malo 336 mld. eur). Európski „partneri” tak držia Nemcov za citlivú časť tela, aby si náhodou nerozmysleli odchod z eurozóny. V prípade odchodu by totiž prišli o veľkú časť svojich pohľadávok v TARGETe. ECB nevedie žiadne štatistiky o TARGETe (len národné banky, niektoré mesačne, iné štvrťročne či len ročne) a neexistuje žiaden strop pre zostatky. Aj USA majú podobný zúčtovací systém medzi 12-imi pobočkami FEDu (Interdistrict Settlement Accounts, ISA), avšak majú medzi nimi ročné zúčtovanie, ktoré bráni nekontrolovateľnému nárastu.

12. Outright Monetary Transactions (OMT)

Ďalší múdro znejúci názov, tentoraz ide o nákup štátnych dlhopisov v neobmedzenom množstve. Opäť ECB pumpuje viac peňazí do obehu, opäť sa znižuje kvalita záruk. ECB bude totiž kupovať štátne dlhopisy vtedy, keď súkromní investori budú požadovať vysoké rizikové prirážky, ktoré práve odzrkadľujú bonitu krajiny. ECB síce tvrdí, že bude vykupovať dlhopisy len takých krajín, ktoré sa budú držať prísnych úsporných opatrení, ale to už poznáme. Aj Grécko malo dostať peniaze len ak bude plniť prísne podmienky a medzičasom si tlačia eurá sami (pozri bod 3).

Uvedené kroky zvyšujú množstvo peňazí v obehu a zároveň znižujú kvalitu záruk, ktoré ECB požaduje za poskytnuté úvery. Týmto sa za posledných 5 rokov bilančná suma strojnásobila a nákup štátnych dlhopisov v neobmedzenom množstve (OMT) ešte viac nafúkne bilanciu ECB. V mierových časoch je takýto prudký rast bilančnej sumy bezprecedentný a politika „lacných peňazí” doslova hrou s ohňom. Záväzok ECB nakupovať štátne dlhopisy v neobmedzenom množstve totiž znamená, že o množstve peňazí v obehu nebude rozhodovať ECB, ale politici svojim (ne)hospodárením a finančné trhy svojou ochotou investovať. ECB sa de facto vzdáva možnosti riadiť množstvo peňazí v obehu a tak i významného nástroja v boji proti inflácii.

Áno, aj FED nakupuje štátne dlhopisy, čím zvyšuje množstvo amerických dolárov v obehu, no existujú dva podstatné rozdiely. Po prvé, americký dolár je svetová obchodná mena, čo znamená, že USA sú jedinou krajinou, ktorá sa dokáže zadlžiť vo vlastnej mene v zahraničí. A po druhé, FED berie ako záruky len dlhopisy s prvotriednou bonitou, čo sa veru napr. o španielskych dlhopisoch povedať nedá. Keď sa teda FED rozhodne sterilizovať (inými slovami znížiť množstvo peňazí v obehu) z dôvodu rastúcej inflácie, tak mu stačí predať časť dlhopisov a tým príslušné množstvo dolárov z obehu stiahne. Túto možnosť ECB však už v dohľadnej budúcnosti mať nebude, nakoľko bude mať plný trezor toxických dlhopisov, ktoré žiaden investor nekúpi.

Historické skúsenosti ukazujú, že keď centrálna banka financovala viac ako tretinu štátneho dlhu, došlo v priemere po piatich rokoch k mene peňazí, čo je v podstate likvidácia meny a je vždy spojená s obrovskými stratami obyvateľstva. Na tejto ceste sa už roky nachádza ECB a najnovším rozhodnutím ešte viac stúplo riziko, že jedného dňa budeme môcť už len konštatovať, že inštitúcia, ktorá mala našu menu chrániť, ju zlikvidovala.