Euroval | O čo ide Ivanovi Miklošovi?

V utorok sme mali možnosť sa priamo od Ivana Mikloša dozvedieť, že „Sulíkov postoj môže položiť ekonomiku„. Ivan Mikloš sa pritom odvolával na dve pochybné štúdie a najmä automaticky spojil odmietnutie navýšenia eurovalu s rozpadom eurozóny. To ale definitívne nie je pravda. Najväčším ohrozením eurozóny je euroval, lebo dlhovú krízu rieši ďalšími dlhy. Práve navýšením eurovalu sa zvýši riziko rozpadu eurozóny.

Chcem veriť, že Ivan Mikloš je zodpovedný politik. Keby teda bol 50 percentný pokles HDP (ako dôsledok toho, že Slovensko sa odmietne podieľať na rozšírení eurovalu) aspoň trochu pravdou, tak zodpovedný politik by sa snažil v prvom rade urobiť všetko preto, aby euroval prešiel. Zodpovedný politik by vedel, že až 35 hlasov môže byť proti rozšíreniu eurovalu (18 SaS, 4 OKS, 9 SNS a možno 4 OĽ) a teda, že ďalších 115 hlasov môže byť za. Zodpovedný politik vie, že to je pohodlná ústavná väčšina a zrejme by sa začal venovať jej organizovaniu.

Lenže všetko je inak. Ivan Mikloš presne vie, že SaS nebude hlasovať za euroval. Vie to od prvého dňa, keď mi oznámil, že euroval sa bude navyšovať a kedy som mu plnou vážnosťou povedal, že SaS nebude hlasovať za navýšenie. Napriek tomu požaduje spojenie hlasovania o navýšení eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde, hoci presne vie, že v takom prípade SMER jednoducho nemôže hlasovať za euroval a teda že euroval určite neprejde. Neschválenie navýšenia by z pohľadu SaS (ktorá si dlhodobo a konzistentne stojí za svojim) bola dobrá správa pre Slovensko. Ivana Mikloša sa však pýtam, či mu náhodou nejde o niečo iné ako o euroval.

Nerozumiem tomuto postoju a nie som jediný. Ivan Mikloš, vnímaný dlhé roky ako ekonomický guru, nepochopiteľne mení názor a nový názor nevie zrozumiteľne odôvodniť. Koncom októbra 2010, teda ani nie pred rokom (a štyri mesiace od vzniku vlády) napísal Ivan Mikloš blog, v ktorom píše, že jedna z dvoch priorít Slovenska musí byť:

Musíme zásadne odmietnuť predĺženie ochranného valu alebo nový, permanentný krízový mechanizmus, ak to nebude spojené s jasnými pravidlami bankrotu krajiny.

Dokážem pochopiť zmenu názoru u pôžičky Grécku. Prvú pôžičku (spolu s SaS) odmietal, lebo bola predvolebná kampaň, s druhou pôžičkou súhlasí, lebo už je po voľbách. No nedokážem pochopiť zmenu postoja v prípade eurovalu. Nerozumiem, prečo morálny hazard, ktorý (dávno po voľbách) bol pre Ivana Mikloša neprijateľný, je zrazu akceptovateľný. Tiež nerozumiem, prečo mu zrazu nechýbajú jasné pravidlá bankrotu krajiny.

Teraz k rozšíreniu eurovalu

Dočasný euroval, schválený v auguste 2010, má kapacitu 250 mld. eur, z ktorých je k dnešnému dňu vyčerpaných 71 mld. eur. Ostáva teda 179 mld. eur. Táto suma by postačila na záchranu štyroch malých krajín (Cyprus, Malta, Slovinsko, Belgicko). Veď dočasný euroval končí v júni 2013, teda za menej ako dva roky. Naopak, veľké krajiny ako Španielsko a Taliansko, nie je možné zachrániť ani navýšeným eurovalom, ktorého kapacita má byť 440 mld. eur, teda o 190 mld. vyššia.

Kto teda potrebuje tak súrne 190 mld. eur? Napríklad bankám chýba 200 mld. eur, ako sme sa dozvedeli začiatkom septembra od šéfky Medzinárodného menového fondu a bývalej francúzskej ministerky financií, Christine Lagarde. Zachraňovať banky s terajším eurovalom nie je možné, lebo ten smie zachraňovať len krajiny. Preto sa nielen zvyšuje kapacita, ale sa aj masívne rozširujú kompetencie (bez akejkoľvek predošlej diskusie!). Po novom budú môcť dostať peniaze aj banky v takých štátoch, ktoré vôbec nie sú v núdzi. Napríklad nemecké a francúzske.

Zhrniem to: Na záchranu malých krajín postačí dnešný euroval, na záchranu veľkých krajín nebude stačiť ani navýšený euroval. Okrem navýšenia sa potichu, zato masívne rozširujú kompetencie eurovalu a bude možné zachraňovať aj banky.

Nemám nič proti miliónovým platom bankových manažérov, ani nič proti miliardovým ziskom bánk (v dobrých časoch). Ale odmietam vysvetľovať slovenským daňovníkom, že musíme dvihnúť DPH, aby nejaký manažér v stratovej banke mohol naďalej mať miliónový plat!

Tak ako nezodpovedné štáty, aj nezodpovedné banky treba nechať skrachovať. Keď by sa niečo malo zachraňovať, sú to vklady obyvateľstva. Bude to rádovo lacnejšie, ako zachraňovať celé banky či nebodaj celé štáty. A konečne treba dôsledne dodržiavať pravidlá.

Nebudem písať o vecných argumentoch, prečo odmietnuť euroval, to som spravil v brožúre „Euroval – cesta k socializmu„, preto iba pár poznámok k vnútropolitickej situácii:

Navýšenie eurovalu nie je súčasťou programového vyhlásenia vlády, naopak, euroval je jasne v rozpore s viacerými jeho bodmi:

„Vláda SR je jednoznačne za zachovanie suverenity členských krajín v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky…“, „Pre Slovensko je veľmi dôležité zastaviť zadlžovanie budúcich generácií.“

A „…pričom súčasťou zmien musí byť aj jasný mechanizmus riadeného bankrotu krajiny, ktorá konzistentne vykonáva nezodpovednú rozpočtovú politiku.“

Samozrejme, nie sme jediní, ktorí vravia, že navýšenie eurovalu je morálny hazard. Tvrdí to väčšina ekonómov, viacero politikov alebo šéf nemeckej národnej banky. Odmietnutie eurovalu nebude bezbolestné, recesia príde zrejme tak či tak, lebo eurozóna žila dlhé roky nad svoje pomery. Ale určite to bude menej bolieť teraz ako neskôr. Navýšenie eurovalu je totiž len drahé kupovanie času, avšak nie je žiadnym riešením dlhovej krízy. Práve naopak, vytvára ďalšie dlhy a presne preto je morálnym hazardom.

Keď naši koaliční partneri chcú podporovať morálny hazard, je to ich rozhodnutie, ale my sa do toho namočiť nenecháme. Odmietame spájanie s hlasovaním o dôvere vláde, navyše vo veci, ktorá je v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Takéto pravidlo neexistuje a vnímame ho ako nekorektný spôsob nátlaku.