K hodnote života ešte raz, polopatisticky

Veru vyše 700 diskusných príspevkov a taktiež 4 blogy (tu, tu, tu a tu) ako reakcie som nečakal a tiež ma príjemne prekvapila pomerne vecná rovina diskusie, aj blogerov. Bolo tam síce zopár prekrútení a tvrdení, ktoré som nikdy netvrdil, ale zažil som aj horšie a musím povedať, že som čítal množstvo kvalitných argumentov, z obidvoch táborov. Rád by som teda pokračoval v diskusii, odpustím si akékoľvek srandičky a už teraz sa teším na príspevky.

Hodnota života

Tvrdím, že je nezmysel povedať, že každý život má presne rovnakú hodnotu. Áno, každý život má vysokú hodnotu, hodnota života je vysoko subjektívna vec a pre hodnotu života neexistuje jednotka, čiže hodnota života nie je merateľná. S týmto všetkým súhlasím a zároveň tvrdím, že životy nemajú presne rovnakú hodnotu (subjektívnu a nemerateľnú a vysokú).

Predstavme si, že Marek Nikolov je na topiacej sa lodi, jednou rukou visí na lane a druhú má voľnú. Do druhej ruky má možnosť zobrať svoje dieťa alebo moje dieťa. Koho zoberie? On to nevie, lebo tvrdí, že pre neho má každý život najvyššiu hodnotu. Ktorý život teda zachráni, keď každý ma presne rovnakú hodnotu? Hodí si mincou? Slečna Tutková by možno pristúpila k tomu tak, že predsa vždy je nejaká nádej, bude sa snažiť zachrániť obidve deti a utopia sa všetci traja. Ale čo spraví Marek Nikolov? Možno sa zacyklí.

Viem, čo by som spravil ja. Zachránil by som moje dieťa. Bez najmenšieho zaváhania. A prečo? No preto, lebo život môjho dieťaťa má pre mňa vyššiu hodnotu ako život ktoréhokoľvek iného dieťaťa. Samozrejme, že by som sa dostal do obrovskej dilemy, keby som si musel vybrať jedno spomedzi dvoch mojich detí a to práve preto, že ich život má pre mňa presne rovnakú hodnotu. Zaujímavé je, že keď niekto povie, že (keby sa musel skutočne rozhodnúť) by zachránil svoje dieťa a nie cudzie, že to je pochopiteľné, ale veľa ľudí sa začne zavzdušňovať, keď sa im povie nahlas dôvod pre takéto konanie.

Odbočím teraz k slovenskému top ekonómovi Eugenovi Jurzycovi, ktorý napísal článok o alibistoch, populistoch a ekonómoch. Úvodom trochu zdĺhavý, ale podstata je táto: Vo vyššie opísanej situácii by populista povedal: „Nie je pravda, že zachrániť sa dá iba jedno dieťa. Som ochotný sa rozhodnúť, ale najprv musíme vedieť zachrániť obidve deti“ Bude to tvrdiť, až kým sa ho neopýtate, ako to druhé dieťa chce zachrániť, vtedy hrozí, že sa utopí niekto úplne iný (čo je opäť o rozličnej hodnote života). Alibista by povedal: „Pre mňa má každý život najvyššiu hodnotu, ak máte svedomie poslať na smrť nevinného človeka, urobte to. Ja s tým nechcem mať nič spoločné.“ Ak by súťaž o záchranu dieťaťa nepokračovala, alibista by nerozhodnutím rozhodol o smrti oboch detí (slovo súťaž nie je úplne vhodné v tomto kontexte, ale to je tým, že sú to vety kopírované z Jurzycovho textu).

A čo spraví ekonóm? Ekonóm je ten frajer, ktorý ľuďom povie, že existujú rôzne hodnoty (v tomto prípade života, všeobecne statkov, i keď uznávam, že slovo statok je silne späté s peniazmi) a existuje dopyt a ponuka, čo takisto nie je len o peniazoch.

„Nemôžeme mať všetko – napríklad, len času by sme väčšinou chceli viac, než ho máme k dispozícii. Podstatou ekonómie je pomáhať ľuďom vybrať si z možností, ako čo najlepšie uspokojiť ich neobmedzené požiadavky na obmedzené zdroje. Ekonóm je človek, ktorý túto pomoc ľuďom poskytuje bez ohľadu na to, či ekonómiu študoval, alebo nie. Je to každý človek. Jeho nezmieriteľnými protivníkmi sú už od nepamäti populista a alibista. Tiež sme nimi všetci. Ibaže niekto menej, niekto viac.“, citát Jurzyca.

Ekonóm (a znovu opakujem, že to zďaleka nie je len o peniazoch) má ľudí radšej ako alibista a populista, ale ľudia nemajú radi jeho, lebo im na rovinu povie aké sú mechanizmy rozhodovania. Samozrejme, že im je milší Fico, ktorý všetkým všetko sľúbi a zamlčí, že to najprv musí niekomu vziať.

Ale späť k interrupciám. Použijem slová dopyt a ponuka a hodnota a prosím všetkých diskutérov, nech si odpustia reakcie, že som to zredukoval len na peniaze. Teraz to už vôbec nie je o peniazoch, je to o slobode. Takže, je splodené dieťa. Čo k tomu minimálne trebalo? Ju a jeho, povedzme posteľ a plodné dni. Tým chcem povedať a písal som to aj minule, že splodenie dieťaťa nie je udalosť raz za rok. Je to biologický proces, všedný (70 tisíc ročne) a bodka. Naši spoluobčania sú výborným príkladom že nie je problém porodiť 15 a viac detí za život, ale problém je ich slušne vychovať. V prvom momente, život neživot, je sloboda matky ďaleko hodnotnejšia ako zopár buniek. OK, boh vložil dušu to tohto života, ale tú vkladá predsa do každého života, to tiež neobmedzuje ponuku „novosplodených“ životov. Tým je aj zodpovedaná otázka jednému z diskutérov, že čo by som povedal, keby sa moja mama rozhodla ísť na interrupciu keď bola tehotná so mnou. No nič by som nepovedal, čo by som aj hovoril. Moja duša by sa narodila niekde inde.

To, že Hitler argumentoval s rôznou hodnotou života a napáchal toľko zla, predsa neznamená, že každý, kto si dovolí spochybniť rovnakú hodnotu života, by chcel posielať ľudí do plynu. Takisto v žiadnom prípade nechcem povedať, že len preto, že život vraha má nižšiu hodnotu ako život vysokoškolského profesora, musíme vraha zabiť (i keď v najstaršej demokracii sveta vrah dostane trest smrti). Čo chcem povedať je, že mužská spermia v ženskom vajíčku má nižšiu hodnotu ako sloboda matky. Na odôvodnenie som uvádzal extrémne situácie ako znásilnenie a postihnuté dieťa. Spravil som to preto, lebo keď nájdeme spoľahlivé riešenie v extrémnych situáciách, tak sme ho našli pre všetky situácie.

Takže sloboda matky. Celý článok bol o slobode a hodnotu života som použil ako pomôcku pochopiť, že aj sloboda je hodnota. Vysoká. Slobodné rozhodnutie je skvelá vec a musíme sa oveľa viac brániť, keď nám niekto chce na ňu siahnuť. Kresťania tvrdia, že život začína počatím a má ihneď vyššiu hodnotu ako sloboda matky? OK, je to ich slobodné rozhodnutie a ich svetonázor a každý kto chce byť kresťanom, sa bude musieť toho držať (alebo nech nie je kresťanom). A my ostatní? My nezasahujme do ich slobody a nenechajme si zasahovať nimi do slobody našej.

Na záver ešte jeden blog od jedného mladého lekára. Krásne napísaný, odporúčam prečítať. Držím palce Ivonke a jej rodičom. A odkaz pre Mareka Gajdoša: v prípade, že rodičia chcú (že sa rozhodnú už dávno pred pôrodom), určite to zmysel má.