Obleč svojho Sulíka

Musím povedať- i keď na svoj úkor- stránka v dnešnom Novom čase s nadpisom „Oblečte si svojho Sulíka“ je naozaj skvelá. Tá veľká hlava, drobné telíčko a rôzne veci na vystrihovanie… schuti som sa zasmial. A keby táto „kauza“ nežila už štvrtý deň, ostalo by to pri tom. Takto sa ale k niektorým detailom radšej vyjadrím.

Neformálny obed s diplomatmi

Po mojom nástupe som bol oboznámený s tým, že podľa protokolu ma čaká stretnutie so zástupcami zahraničných misií. Takéto stretnutie je naplánované na 22. septembra. Napriek tomu som sa chcel stretnúť už skôr so zástupcami Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. Jednak preto, že sa s nimi dlho poznám a tykám si s nimi, tieto krajiny sú mi blízke (v Nemecku som 10 rokov žil) a aj preto, že Dr. Wessely (rakúsky veľvyslanec) ukončí svoju misiu už v auguste.

Preto som týchto pánov pozval na obed. Na neformálny obed, aj keď na stránke NRSR bolo avizované pracovné stretnutie. Tu sa stala prvá chyba, jednoducho som nevedel (áno priznávam sa, nevedel som), že každé moje stretnutie sa nachádza na stránke a zároveň je oznámené tlačovým agentúram.

Obed mal byť bez verejnosti a bez médií. Áno, všimol som si jedného (a jediného) fotografa, ktorý spravil možno 10 alebo 20 fotiek. Nevenoval som mu zvláštnu pozornosť, lebo som bol presvedčený, že robí fotky pre archív NRSR. Tu sa stala druhá chyba, mal som vedieť že je z médií, konkrétne z agentúry SITA. Bez ohľadu na to, či som to vedel, nepovažujem za korektné že SITA takúto fotografiu zverejní.

Mobil v ruke

Celý škandál vyvolal mobilný telefón v mojej ruke. Môžete mi veriť, že by som si v prítomnosti týchto pánov nikdy nevybavoval telefonát, ktorý by sa ich netýkal. Nie preto, že sú to diplomati, ale z úcty k nim (ako píšem vyššie, nepoznáme sa tri dni). Telefonoval som s Jozefom Mihálom a overoval som jednu vec, ktorá bola podstatná pre náš prebiehajúci rozhovor. Telefonát trval asi minútu a bol jediným. Moji spoločníci vedeli s kým volám i v akej veci a očakávali výsledok.

Moje oblečenie

Keď teda zohľadníme, že som bol na neformálnom obede s ľuďmi, ktorých som už poznal a tykám si s nimi, nemyslím, že je tragédiou byť bez saka a v košeli s krátkym rukávom. To, že moji spoločníci saká mali, neznamená, že ho musím mať aj ja. Možno je to gadžovstvo, možno tvrdohlavosť, ale v horúci letný deň budem na stretnutia tohto druhu chodiť naďalej bez saka a určite nevylúčim košele s krátkym rukávom z môjho šatníka.

Ďalšie pafos

Súhlasím však s tým, že košeľu som nemusel mať vykasanú. Tiež si budem dávať pozor na lakeť na stole, na peňaženku a iné osobné predmety na stole a na „hranie“ sa s príborom. Možno žiadna vec sama o sebe nie je dráma, ale uznávam že všetky spolu, navyše v kombinácii s mobilom, vyzerajú gadžovsky. Úprimne povedané, keď som videl tú fotku prvýkrát, tiež som si o sebe niečo pomyslel.

Škandál je na svete

Trvalo asi dve hodiny a fotka bola na facebooku, aj s komentármi typu „hanbím sa za Vás pán Sulík„. Potom nastúpili médiá a dnes som sa mi dostalo tej cti byť niečo ako Barbie bábikou v Novom čase. Samozrejme že človek si pripadá ako pako (opakujem, čo sa týka mobilu som nevinný), no aj tak je mi stále milšie, že sa o mne píše v tejto súvislosti, ako povedzme v súvislosti s emisiami alebo nástenkovým tendrom. Napriek všetkému som naozaj prekvapený, že v mienkotvornom denníku akým SME je a chce byť, sú dva najčítanejšie články o mne Prd vo vesmíre a Mobil v ruke.

Na druhý deň som volal Jozefovi Areggerovi, švajčiarskemu veľvyslancovi, aby mi úprimne povedal jeho názor. Bol veľmi prekvapený, ako sa takáto vec dokáže nafúknuť a veľmi dobre mi padlo vyhlásenie mojich kolegov o tom, že mimoriadne dobré vzťahy medzi nami a našimi krajinami dovoľujú aj takýto „uvoľnený“ protokol.

Dúfam, že týmto blogom je medzinárodná kríza zažehnaná.