Na radikálnejšie zmeny si bude treba počkať minimálne do ďalšieho volebného obdobia [25.6.2005, TREND / Zuzana Horníková, Rado Baťo]
Odvody znižovať treba. Nenašiel by sa minimálne koaličný politik, ktorý by sa pod takúto vetu nepodpísal. No pri otázke ako a kedy už taká jednoznačná odpoveď neexistuje.
Minister práce Ľudovít Kaník sa snaží z odvodových percent ukrajovať postupne. Veľa slávy si tým nevyslúžil ani u podnikateľov, ani na ministerstve financií. Biznismeni hovoria o nič neriešiacich kozmetických úpravách, rezort financií o nesystémovosti a nízkej efektivite. Najmä vzhľadom na zvýšenie zamestnanosti, ktoré má redukcia odvodov vyvolať.
Prevratné zmeny v odvodovom systéme na Slovensku do volieb čakať nemožno. Politické strany sa k téme zatiaľ stavajú rezervovane. Konkrétnejšie plány pravdepodobne prídu až s volebnými programami na budúci rok.
NEPREHLIADNITE SÚVISIACI ČLÁNOK: Je dobré sa pripraviť (Komentár) http://ekonomika.etrend.sk/ekonomika-slovensko/je-dobre-sa-pripravit-komentar.html
A tak zatiaľ návrhy na znižovanie odvodových sadzieb padajú najmä mimo vládnych a parlamentných budov. Niektoré sú radikálne. Najďalej zašiel niekdajší spoluautor daňovej reformy Richard Sulík, ktorého návrh nenecháva v súčasnom systéme kameň na kameni.
Naozaj nevyhnutnosť?
Pri pohľade na celkové daňové a odvodové zaťaženie nie je potreba znižovať odvodové sadzby taká akútna. S necelými 30 percentami HDP odhadovanými na tento rok sa Slovensko pohodlne usadilo medzi krajinami s najnižším zaťažením v celej EÚ.
Ani pri porovnaní so situáciou pred desiatimi rokmi to nevyzerá zle. Skôr naopak, štát vyberie od ľudí a podnikateľov o desať percent HDP menej ako v roku 1995. Alebo inak – ak by sa odvtedy nič nezmenilo, v súčasnosti by jeden zamestnanec v hospodárstve musel platiť štátu na daniach a odvodoch mesačne viac o päťtisíc korún.
Riaditeľ Inštitútu finančnej politiky Ľudovít Ódor uznáva, že je to najmä vďaka nízkemu zdaneniu kapitálu. Slovensko však neprevyšuje priemer OECD ani pri zdanení práce. Hoci vysoké absolútne odvodové sadzby môžu mať demotivačný účinok najmä na vytváranie nízko platených pracovných miest.
Takéto nastavenie v prospech kapitálu má zmysel v tom, že láka zahraničných investorov a rozširuje tak ponuku pracovných miest. Aj Ľ. Ódor avizuje, že v dlhodobom horizonte by sa malo znevýhodnenie zdaňovania práce v porovnaní s kapitálom potlačiť. Potrebu urobiť to okamžite, zatiaľ kompenzujú najnižšie mzdové náklady v regióne.
Daňové a odvodové zaťaženie na Slovensku (% HDP)
Pozn.: Rok 2004 odhad, rok 2005 východiská rozpočtu verejnej správy PRAMEŇ: Ministerstvo financií SR
Ministerstvo financií k volaniu po znižovaní odvodov zatiaľ veľmi rezervované. Svoju prioritu vidí nastolení poriadku v daňovo-odvodovom systéme a v redukcii deficitu verejných financií. Tento cieľ by bol výrazným zásahom do odvodových sadzieb ohrozený.
Radikalizmu nepraje ani záväzok prijať od roku 2009 na Slovensku euro, ktorý núti krajinu udržať schodok v hospodárení verejnej správy pod tromi percentami HDP. Ministerstvo zároveň nesúhlasí s naivnými predstavami, že zníženie odvodov prinesie okamžitý zázrak v podobe výrazného rastu zamestnanosti a vyšších rozpočtových príjmov.
Evolúcia či revolúcia
Evolúcia alebo revolúcia? Základná otázka, ktorú treba pri úvahách o znižovaní odvodov zodpovedať. Výsledok závisí od prístupu k téme. Opatrnejší postoj hovorí, že netreba zabúdať na rovnováhu medzi mierou sociálnej štedrosti štátu, udržaním deficitu verejných financií a zvyšovaním motivácie pracovať.
Ak by bol problém s odvodmi len v tom, že predstavujú brzdu na trhu práce, potom sa treba sústrediť na slabo platené pracovné miesta. V tomto prípade môže naozaj byť lacná a nekvalifikovaná pracovná sila v dôsledku odvodov drahá.
Pre časť analytikov a podnikateľov obhajujúcich revolučnú teóriu sú odvody zo zásady nevyhnutné zlo. Štát núti ľudí poisťovať sa proti nezamestnanosti či sporiť si na dôchodok, aj keď o to nemusia mať záujem. Správa financií v podaní napríklad Sociálnej poisťovne je neefektívna, komplikovaný systém na seba viaže tisíce úradníkov. Hru na štátom dirigovaný poistný či sporivý systém treba zastaviť. A ľuďom v núdzi pomáhať napríklad jednou dávkou bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa ocitli bez peňazí. Taká je predstava R. Sulíka.
Či ide o revolucionárov alebo priaznivcov evolúcie, vo viacerých bodoch kritiky súčasného odvodového systému sa zhodujú. Medzi tie ľahšie odstrániteľné problémy patrí napríklad veľa rôznych odvodov pri rôznych vymeriavacích základoch. Druhým nedostatkom sú zle nastavené sadzby.
V súčasnosti totiž viaceré fondy Sociálnej poisťovne vykazujú prebytky a naopak – dôchodkový fond je deficitný. Akýmkoľvek úvahám o znižovaní by preto napríklad podľa Ľ. Ódora malo predchádzať zabezpečenie udržateľnosti poistných systémov a upratovanie v jednotlivých sadzbách.
Závažnejšie sú však najmä dva problémy. Prvým je sám charakter odvodových platieb. Tie zdravotné totiž nemajú s definíciou odvodu nič spoločné. Chýba akákoľvek previazanosť medzi výškou platby a tým, čo človek získa. Inými slovami, ide o klasickú daň, hoci špeciálne určenú pre potreby zdravotníckeho systému.
Lenže ťažkosti robí aj opačný prístup. Väčšina sociálnych a dôchodkových odvodov má po reformách poistný alebo sporivý charakter. Posilnil sa teda princíp zásluhovosti – čím viac človek platí, tým vyšší je jeho nárok na peniaze. Na jednej strane to môže ľudí motivovať, aby priznávali príjem v očakávaní budúcich výhod.
No na druhej strane tento prístup konzervuje odvodové sadzby na vysokej úrovni. A aby toho nebolo dosť, samostatnou kapitolou je penzijný systém. Súčasný štedro nastavený prvý pilier štát dlhodobo nedokáže financovať. Ak by mal byť vybilancovaný tak, aby netvoril deficity, bolo by treba skôr dôchodkové odvody o niekoľko percentných bodov zvýšiť, alebo krátiť penzie.
Ako na to
Akékoľvek realistické riešenia musia počítať s tým, že ak majú ľudia menej platiť, musia za to aj menej dostávať. Skutočné znižovanie odvodov spojené so škrtaním benefitov by znamenalo odpovedať na politicky chúlostivé otázky typu koľko dávať nezamestnaným, vdovcom, osamelým matkám.
Keď si ich napríklad v jesennom brainstormingu Podnikateľskej aliancie Slovenska o možnosti znižovania odvodov kládol štátny tajomník ministerstva práce Miroslav Beblavý, veľa možností nenašiel. „Dnešné systémy, s výnimkou dôchodkového, už nie sú veľmi štedré,“ vyhlasuje. Možnosti vidí iba v ešte dôslednejšom boji so zneužívaním nemocenskej alebo pri posudzovaním invalidity. Žiadne veľké úspory to však neprinesie.
Na adresu sociálnych platieb zaznievajú aj oveľa prísnejšie názory. Vychádzajú z presvedčenia, že štát by mal poskytovať iba nevyhnutný štandard a za to si pýtať iba nevyhnutné platby. Myslí si to napríklad hlavný ekonóm ING Bank Ján Tóth či riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO Eugen Jurzyca.
Navrhujú, aby sa balík súčasných sociálnych, ale aj zdravotných benefitov rozdelil na dva. V prvom by zostala iba minimálna solidárnosť. Neplatila by sa z odvodov, ale z daní. Potom by mohli zodpovedajúce odvody úplne zaniknúť a zaťaženie práce by kleslo.
Čo treba urobiť, aby sa odvody mohli znížiť:
- upratať v odvodovom systéme – vybilancovať jednotlivé fondy (dôchodkový, nemocenský a podobne) a nanovo prerozdeliť odvodové sadzby tak, aby žiaden z nich netvoril vysoké deficity ani prebytky, zvážiť ročné zúčtovanie sociálnych odvodov, prehodnotiť základ na určovanie odvodov
- zvážiť možnosť zadefinovať hrubú mzdu ako sto percent súčasných nákladov na prácu – zvýši sa povedomie ľudí o skutočnej výške odvodového zaťaženia, umožní to zavádzanie prípadných prvkov dobrovoľnosti v odvodovom systéme
- zrušiť garančné a úrazové poistenie
- zrušiť zdravotné odvody – majú charakter daní, tento krok by si však vyžiadal zvýšenie iných daní, napríklad DPH či dane z príjmov
- zvážiť princíp zásluhovosti v sociálnom poistení – týka sa to najmä prvého piliera dôchodkového systému, ktorý je deficitný a pri súčasných parametroch neudržateľný, iným riešením by bolo napríklad zníženie priemernej miery náhrady v dôchodkovom systéme
Všetko nad rámec tohto minima by pokrývalo komerčné poistenie, najlepšie dobrovoľné. Bolo by teda na každom, či by si platil aj poistku pre prípad choroby, straty práce alebo invalidity. Podľa M. Beblavého je takéto riešenie len vecou názoru, nakoľko bude štát k ľuďom v krízových životných situáciách tvrdý. Na rozdiel od iných je skeptický k tomu, či by dobrovoľné poistenie v nezamestnanosti vôbec niekto využil.
Ak by sa niektoré odvody zrušili a solidarita by sa financovala zo štátneho rozpočtu, ďalšia otázka znie – kde v ňom nájsť zdroje. Napríklad v prípade zdravotníctva by sa vyhlásilo pátranie po zhruba päťdesiatich miliardách korún.
Čiastočne by sa to vyriešilo tým, že po zrušení zdravotníckych odvodov by sa automaticky zvýšil základ dane z príjmov. Ale aj tak by bolo za podmienky nezvyšovať deficit potrebné upraviť sadzby niektorých daní smerom nahor.
Aj drobné úpravy
O znižovaní miery náhrady z verejného systému hovorí aj ekonóm, vedecký pracovník na University of St. Andrews Michal Horváth. A to preto, lebo podľa neho síce verejným financiám chýba efektívnosť, no nie je až taká slabá, aby sa jej zvýšením prefinancovala veľká redukcia odvodov.
V tretiu cestu v podobe škrtania iných výdavkov, ktoré by vytvorili vankúš pre pokles odvodového zaťaženia, neverí ani Ľ. Ódor. „Zakážme koaličnú vládu, zakážme, aby bolo prioritou každé ministerstvo,“ glosuje šéf Inštitútu finančnej politiky.
V odborných a podnikateľských kruhoch prevažuje presvedčenie, že pri redukcii sa treba sústrediť na najvyššie odvodové položky, teda dôchodkové a zdravotné odvody. To však nevylučuje, aby sa neznižovalo aj inde. Najhorúcejším kandidátom na zrušenie je garančný fond. Vznikol v 90. rokoch.
Vyplácajú sa z neho mzdy zamestnancom skrachovaných firiem. V očiach analytikov i podnikateľov však už neexistuje dôvod, prečo by sa mali všetci skladať na pár nezodpovedných.
Navyše, nevyplatenie mzdy je trestný čin. Ľuďom, ktorí sa takto dostanú do ťažkostí, by mala pomôcť sociálna sieť. Výrazná zhoda existuje aj v prípade zrušenia povinného úrazového poistenia a jeho prechodu na dobrovoľné komerčné.
Radikálna zmena
Akúkoľvek zásluhovosť vo verejnom systéme by okamžite zrušil R. Sulík. Navrhuje vymeniť súčasný systém odvodov a sociálnych benefitov za model jedna dávka, jeden odvod. Odvody by klesli na dvadsať percent, štát by za to garantoval len životné minimum. Adresnosť a zásluhovosť, presadzované rezortom práce, by zanikli. Všetko nad úroveň minimálnej dávky by si mohli občania vďaka vyššiemu príjmu v čistom zabezpečiť komerčným poistením.
Odvodový bonus (návrh Richarda Sulíka)
Redistribučný odvod – platený štátu:
- všetky odvody má platiť zamestnanec, hrubá mzda by tak bola totožná so súčasnými celkovými mzdovými nákladmi
- zjednotiť odvody do jednej platby – redistribučného odvodu vo výške 20 percent celkových príjmov daňovníka
- maximálny vymeriavací základ pre odvod stanoviť na desaťnásobok životného minima
Odvodový bonus – platený občanovi:
- zjednotiť všetky sociálne platby do jedného odvodového bonusu vo výške životného minima
- nárok na platbu bude mať každý človek od narodenia po úmrtie
- výška odvodového bonusu má byť životné minimum znížené o 10 percent ostatných príjmov
- odvodový bonus, respektíve dávka zodpovedajúca životnému minimu má byť zdanená
- o druhý dôchodkový pilier má zostať aj po zavedení odvodového bonusu
Štát by platil dávku všetkým. Ak by sa človek zamestnal, peniaze by dostával stále, no znížené o desatinu jeho zárobku. R. Sulík by takto zvýšil motiváciu pracovať. Očakáva zároveň vyššiu ochotu firiem tvoriť lacné pracovné miesta, pretože by už neboli pre vysoké odvody také drahé. R. Sulík pripomína, že nízke dane vysoké odvody nevykompenzujú.
Myšlienka sa zapáčila viacerým podnikateľským združeniam. No rovnako ako pred dvoma rokmi, ani tentoraz sa mu nepodarilo na svoju stranu získať ministerstvo financií.
Niektoré myšlienky sú dobré, odvody treba v budúcnosti znižovať, no v súčasnosti to nie je možné tak, ako si to predstavuje R. Sulík – taký je postoj súčasného šéfa rezortu financií I. Mikloša. Politickú podporu preto bude musieť R. Sulík hľadať ďalej.
Ľ. Ódor napríklad súhlasí, že by bolo treba zvýšiť motiváciu prijať slabo platenú prácu. Nepodporuje však, aby štát úplne upustil od adresnej podpory, hlavne detí a zdravotne postihnutých.
Myslí si, že by to mohlo byť dokonca drahšie, lebo štát by platil aj tým, čo jeho pomoc nepotrebujú. Nepozdáva sa mu ani to, že R. Sulík reformuje odvody aj na úkor sociálne slabých skupín.
Zdravotnícke odvody – stredná cesta je zlá
V zdravotníctve chýba akékoľvek prepojenie medzi tým, čo človek do systému zaplatí, a tým, čo dostane. Absencia zásluhovosti preto navádza zdravotné odvody alebo úplne zrušiť, alebo z nich urobiť skutočné poistenie. V prvom prípade by základnú zdravotnú starostlivosť štát platil občanom z daní. Zvyšok by sa hradilo priamo v ambulancii alebo nemocnici v hotovosti alebo cez komerčnú poistku. Alebo – ako navrhuje analytik INEKO Peter Goliaš – základný balík platiť z daní, niektoré výkony zasa z odvodov založených na zásluhovosti a zvyšok z verejných financií vyčleniť.
Veľká zhoda panuje v tom, že súčasný balík výkonov hradený z verejných financií treba čo najskôr zúžiť a zároveň tak znížiť jeho vysoké finančné nároky. Spoluautor reformy zdravotníctva Peter Pažitný z Health Policy Institute súhlasí, podporuje hlavne spoplatnenie neprioritných diagnóz. Je však presvedčený, že ani to nároky zdravotníctva na financie v dlhodobom horizonte automaticky nezníži. A pokiaľ sú zdravotné odvody odvodmi, debata podľa neho nie je o tom, ako ich znižovať, ale ako zabrániť, aby rástli. Tlačí na ne totiž nepriaznivá demografia, vysoké očakávania občanov a zatiaľ nízka efektívnosť systému. Na jej zvýšenie síce podľa P. Goliaša reforma zdravotníctva priestor priniesla, no nie z roka na rok.
Opačným riešením, ako je zrušenie súčasných zdravotníckych odvodov, by podľa P. Pažitného mohli byť individuálne zdravotné účty. Samy osebe odvody neznížia, no zavedú osobné rozhodovanie poistenca o tom, čo si chce za svoje odvody v zdravotníctve kúpiť a za akých podmienok. „Pointa účtov je v tom, že v dnešnom systéme nemá človek nič z toho, ak odvádza veľa. Po novom by sa to zmenilo,“ opisuje P. Pažitný. Ľudia by si na účty odkladali povinné odvody, prispieval by im dotáciou štát a sporili by si aj dobrovoľne. Časť povinných odvodov by sa v mene solidarity prerozdelila od bohatých k chudobným, menšia časť by každému zostala na jeho osobnú spotrebu. Viac tomu, kto by platil odvody z vyššej mzdy.
Súčtom všetkých týchto príspevkov je suma, za ktorú by si mohol jej majiteľ kúpiť zdravotný plán. P. Pažitný tvrdí, že takýto systém nemusí produkovať žiadne transformačné náklady, ako napríklad dôchodková reforma. Štát by ľuďom prikázal kúpiť si len určité minimum výkonov, zvyšok by zostal na voľbe každého poistenca. Mohol by si napríklad za celú sumu kúpiť vybraný produkt alebo si časť peňazí nechať v hotovosti a kúpiť si produkt s užším rozsahom. Konkurencia v rozsahu balíkov by automaticky priniesla aj konkurenciu vo výške poistného.
