Otrasné – Speváčka skupiny „Pussy Riot“ Nadežda Tolokonniková…

… opisuje podmienky v nápravnej pracovnej kolónii.

Nadežda Tolokonniková z ruskej protestnej skupiny „Pussy Riot“ vyhlásila v pondelok hladovku. V otvorenom liste zverejnenom na ruskej spravodajskej stránke lenta.ru v pondelok, po prvý raz opísala život v nápravnej pracovnej kolónii. Vedenie tejto nápravnej pracovnej kolónie informovalo, že po zverejnení listu bola Tolokonniková „uprataná“ na „bezpečné miesto“- na samotku.

List Nadeždy Tolokonnikovej:

V pondelok 23. septembra začínam hladovku. Je to naozaj extrémne rozhodnutie, ale som presvedčená, že je to jediné možné východisko z mojej súčasnej situácie. Vedenie nápravnej pracovnej kolónie ma odmieta vypočuť. Svoje požiadavky však neodvolám, nebudem ticho sedieť a prizerať sa, ako ľudí v pracovnej kolónii ubíja otrocký život. Žiadam, aby sa v pracovnej kolónii rešpektovali ľudské práva a dodržiaval zákon. Žiadam, aby sa s nami zaobchádzalo ako s ľuďmi, nie ako s otrokmi.

Do nápravnej pracovnej kolónie IK-14 v Mordovskej obci Parca som prišla pred rokom. Mordvinsko ma uvítalo slovami zástupcu veliteľa kolónie, podplukovníka Kuprijanova, faktického veliteľa celej pracovnej kolónie: „Musíte si uvedomiť, že svojimi politickými názormi som stalinista.“ Druhý veliteľ, plukovník Kulagin, ma pozval na pohovor už v prvý deň a chcel ma donútiť priznať vinu. Svojmu veliteľovi som hneď povedala, že mám v úmysle pracovať len osem hodín denne, ako predpisuje zákonník práce. „Čo už tam nejaký zákonník práce, najdôležitejšie je plnenie výrobných noriem. Ak ich nebudete plniť, váš pracovný deň sa predĺži. A vôbec, zlomili sme tu aj onakvejších!“, dodal plukovník Kulagin.

Moja brigáda pracuje v krajčírskej dielni 16 až 17 hodín denne. Od 7:30 ráno do 0:30. Na spánok nám v najlepšom prípade zostávajú štyri hodiny denne. Stáva sa, že raz za pol druha mesiaca dostaneme jeden voľný deň. Musíme pracovať každú nedeľu. Väzni v žiadostiach píšu, že chcú pracovať cez víkendy na vlastnú žiadosť. V skutočnosti to samozrejme nie je dobrovoľné. Napriek tomu ich k tomu núti vedenie nápravnej pracovnej kolónie a spoluväzenkyne, ktoré presadzujú vôľu vedenia kolónie.

Neposlušný nesmie byť nikto. Nikto nesmie napríklad povedať ani to, že v nedeľu nebude „na vlastnú žiadosť“ pracovať do jednej v noci. Jedna päťdesiatročná žena žiadala, aby mohla pracovať len do 20 hodiny, aby sa už konečne mohla raz vyspať osem hodín. Necítila sa dobre a mala vysoký krvný tlak. Za tým účelom bola zvolaná schôdza brigády a žena bola pokarhaná, ponížená a obvinená z lenivosti. „Chceš vari spať dlhšie, ako ostatné? Nerob zo seba niečo špeciálne. Veď na tebe treba orať, ty kôň!“ Nátlak čaká aj na každého, koho z brigády vypíšu ako chorého. „ Hoci som mala 40 stupňovú horúčku, musela som šiť. Podľa nich to nebolo nič strašné. Mala som sa vraj zamyslieť, kto by šil za mňa?“

Spoluväzenkyňa v mojom baraku mi povedala: „Bachári sa budú báť robiť na teba nátlak. Budú chcieť, aby to vybavili iní väzni!“ Režim v nápravnej pracovnej kolónii naozaj funguje tak, že vôľa ľudí sa potláča, zastrašujú sa a robia sa z nich nemí otroci rukami väzňov, zastávajúcich posty majstrov brigád a dostávajúcich príkazy od vedenia kolónie. Na udržanie disciplíny sa uplatňuje systém neformálnych trestov. „Sedieť na dvore až do záverečnej“ znamená zákaz vojsť do baraku, a to aj na jeseň či v zime. V mojom oddiele, v ktorom sú aj dôchodkyne a invalidi, je žena, ktorá musela zostať celý deň „na dvore“. Ruky a nohy jej omrzli tak, že jej museli amputovať jednu nohu a prsty. „Zavrieť hygienu“ zasa znamená, že človeku zakážu umývať si ruky alebo toaletu. Človeku môžu tiež zakázať jesť vlastné jedlo.

Človek takto len sníva o spánku a dúšku čaju, je vyčerpaný a špinavý. Stáva sa tak poslušným materiálom v rukách vedenia nápravnej pracovnej kolónie, pre ktorú sme len bezplatná pracovná sila. Za júl 2013 som dostala plat 29 rubľov (asi 67 centov, pozn. red.). Jedna brigáda pritom ušije 150 policajných uniforiem za deň. Kam idú peniaze, ktoré za ne zinkasujú?

Kolónia opakovane dostávala peniaze na nákup nového kompletného výrobného zariadenia. Namiesto nového zariadenia, musia väzni prelakovať staré šijacie stroje. Podľa zákonníka práce by sa v takom prípade mali znížiť výrobné normy. Ale tu sa normy stále zvyšujú, úplne nečakane. Staršie krajčírky povedali: „Ak sa ukážeš, že dokážeš vyrobiť sto uniforiem, zvýšia ti normu na 120!“ Ak ju však nesplníš, potrestajú celú brigádu. Celú brigádu môžu napríklad donútiť stáť na dvore celé hodiny. Bez toalety a bez vody.

V prvých mesiacoch som sa musela sama vyučiť za mechanika. Vrhám sa na šijací stroj so skrutkovačom v ruke v zúfalej nádeji, že ho opravím. Ruky mám dobodané a doškrabané ihlami, rozotieram po stole krv, ale napriek tomu sa snažím šiť ďalej. Som totiž iba súčasťou montážnej linky, musím pracovať na rovnakej úrovni ako skúsené krajčírky. A ten prekliaty stroj sa znova a znova kazí. Veď ako nováčik, musíš dostať najhorší stroj. A kričia na teba, že neplníš normy. V kolónii sa šitie nevyučuje, hneď ťa posadia k šijaciemu stroju a okamžite dostaneš úlohy.

„Ak by si nebola Tolokonniková, už dávno by ťa zmlátili“, hovoria väzni, ktorí majú blízko k vedeniu. Je to pravda, iných zbili, pretože nepodávali dostatočný výkon. Do obličiek a do tváre. Bitky vykonávajú väzni, ale nikdy bez vedomia a súhlasu vedenia. Pred rokom tu dobili jednu cigánku až na smrť. Stalo sa to v treťom oddiele, do ktorého zaraďujú ľudí, ktorí majú dostávať bitku každý deň. Tá žena zomrela v nemocnici pracovnej kolónie. Ako príčina smrti bola uvedená mozgová porážka. Krajčírky z iného oddielu zasa donútili vyzliecť a museli pracovať nahé, pretože boli príliš pomalé. Nikto sa nesmie sťažovať, lebo od vedenia by zinkasoval len výsmech a musel by sa vrátiť späť medzi spoluväzenkyne, od ktorých dostane znova bitku. Vedenie to využíva, aby väzňov podrobili tomuto režimu. V továrni panuje hrozivo nervózna atmosféra. Neustále vyčerpaní väzni sú pripravení rozkričať a pobiť sa za každú maličkosť. Nedávno zasa jednej mladej žene rozbili hlavu nožnicami, pretože neodovzdala včas nohavice. Ďalšia sa len pred pár dňami pokúsila bodnúť sa ručnou pílou do žalúdka. Našťastie ju zastavili.

Hygienické podmienky v pracovnej kolónii sú také, že väzeň sa cíti ako bezprávny špinavý dobytok. V každom baraku je hygienická miestnosť, ale aby väzňov vzdelávali a trestali, musí všetkých 800 žien ísť do spoločnej umyvárne, do ktorej sa naraz zmestí iba päť ľudí. Vlasy si môžeme umyť raz za týždeň. Ale aj túto príležitosť nám z času na čas zrušia, pretože sa pokazí čerpadlo alebo sa upchá kanalizácia. Niekedy sme sa nemohli umyť dva alebo tri týždne v kuse. Ak sa upchá kanalizácia, z hygienickej miestnosti vyteká moč a kopy výkalov. Sami sme sa naučili čistiť potrubia, ale to nestačí, znova sa upchávajú. Raz za týždeň si môžeme vyprať bielizeň. V miestnosti na to určenej sú tri vodovodné kohútiky, z ktorých tenkým prúdom tečie studená voda. Pravdepodobne tiež zo vzdelávacích dôvodov väzni dostávajú len suchý chlieb, mlieko zriedené množstvom vody a ako jedlo výhradne stuchnuté proso a zhnité zemiaky.

O porušovaní zákonov v pracovnej kolónii IK-14 by bolo možné hovoriť donekonečna. Najhoršie na tom je, že vedenie umlčí ľudí tými najpodlejšími metódami. Z tohto problému vyplývajú všetky ostatné – prehnané výrobné normy, šestnásťhodinový pracovný deň a pod. Existuje len jediná možnosť – sťažovať sa cez príbuzných alebo advokátov. Malicherné a pomstychtivé vedenie aj vtedy využije všetky mechanizmy, aby väzeň určite pochopil, že: nikomu sa nebude po sťažnostiach viesť lepšie, tie mu všetko len zhoršia.