Papandreou si zmyslel referendum

Za svoje problémy si Gréci môžu sami, o tom niet pochýb. Dlhé roky žili nad svoje pomery a teraz sa im to vrátilo. Neplatenie daní je národný šport, vyplácanie dôchodkov mŕtvym zrejme tiež, falšovanie štatistík tak či tak, a k tomu politici, ktorí si kupovali hlasy voličov sľubmi na dlh. To všetko je pravda, ale predsa len. Gréci robili len to, čo im mocní v Bruseli dovolili a „zachraňovanie“ Bruselom si Grécko veru nezaslúžilo.

Pod rúško „záchrana“ Grécka sa totiž zmestí všeličo. Napríklad fakt, že sa primárne zachraňujú zahraničné banky a že grécky štát platí štvrtinu svojich príjmov na úroky, z ktorých viac ako 80 % putuje do zahraničia. Alebo, že Francúzsko chce stoj čo stoj udržať Grécko v eurozóne, lebo inak by bola veľmi rýchlo na stole otázka, či samotné Francúzsko do nej patrí.

Minulotýždňová „záchranná“ akcia na summite v Bruseli v plnej nahote ukázala bezradnosť európskych lídrov. Grécko bude mať v roku 2020 taký dlh, aký malo začiatku krízy v roku 2009, a to 120 %. Niet lepšieho dôkazu, že celé „zachraňovanie“ je len o draho kúpenom stratenom čase – po 10 rokoch bude Grécko tam, kde bolo na začiatku krízy!

Práve teraz sa potvrdzuje, že Grécko malo skrachovať hneď na začiatku krízy, čiže pred dvomi rokmi, kedy Gréci priznali, že deficit nebude plánovaných 3,7 %, ani korigovaných 6 %, ale horibilných 13 %. Napríklad by vtedy nebolo možné vydierať referendom. Lenže ľudia v Bruseli, ktorých nikto nikdy priamo nevolil, riešia dva roky krízu, majú k dispozícii množstvo expertov a výsledok je, že všetko je len a len horšie. Navyše, banky nielen že doteraz o nič neprišli, ešte aj na kríze slušne zarábajú. Šikovne využili zbabelosť a nezodpovednosť politikov, aby mohli straty socializovať.

Inými slovami, Grécko dnes nemá čo stratiť, zato Papandreou môže skončiť v base za ekonomickú vlastizradu. Preto jediné rozumné, čo mohol zo svojho pohľadu urobiť, je vyhlásenie referenda. Nech Gréci sami povedia, či chcú skrachovať a začať odznova a zrejme s Drachmou, alebo chcú najbližších 10 rokov zachraňovať zisky bánk a byť nesvojprávni vo vlastnom štáte. Iste, Papandreou si nemusel na ohlásenie referenda vybrať posledný pracovný deň šéfa ECB Tricheta a tiež to mohol vopred oznámiť svojim európskym kolegom. Ale v prípade závažných rozhodnutí, na ktoré politici vo voľbách nedostali mandát, je určite správne sa spýtať voličov.

„Spýtať sa voličov“, to je krok, ktorého sa iní politici boja ako čert svätenej vody. Najmä vtedy, keď vo svojej bezradnosti rozdávajú cudzie peniaze a tvária sa pritom, že „zachraňujú“ Grécko, euro alebo rovno celý svet. Preto sme sa dostali do absurdnej situácie, že referendum bude v krajine, ktorá ma pomoc dostať, ale nebude v krajinách, ktoré majú platiť. Tomu sa hovorí arogancia politikov platiacich krajín.

Samozrejme, ani naši bývalí koaliční partneri nemali odvahu na referendum, ktoré som im navrhol 22. augusta na stretnutí predsedov strán. Radšej sa rozhodli vydierať SaS tým, že spoja hlasovanie o rozšírení eurovalu (ktorého nezmyselnosť sa čoraz viac ukazuje) s hlasovaním o dôvere vláde. Naši bývalí koaliční partneri si išli nohy dolámať, len aby načas splnili príkazy Bruselu. Pád vlády, ani predčasné voľby neboli pritom prekážkou.

Ani nie týždeň po summite je všetko inak. Papandreou si zmyslel referendum a z minulotýždňového summitu v podstate neplatí nič, okrem miliardových záväzkov Slovenska. To sú peniaze, ktoré nám práve v kríze môžu bytostne chýbať. Európski lídri sú bezradní, budú ďalšie summity a ľudia, ktorí sú zodpovední za krízu, budú predkladať ďalšie riešenia. Život pôjde ďalej a na mieste je preto aj otázka, aký zmysel malo nechať padnúť vládu. Možno by nabudúce nebolo zlé, servilnosť voči Bruselu nahradiť trochou sebavedomia a štátnickej prezieravosti.