Rok po páde vlády

Keď chcú rôzne politické strany spolu vládnuť, potrebujú nielen pravidlá, ale aj rešpekt pred nimi. My sme pravidlá mali. Koaličnú zmluvu, Programové vyhlásenie vlády a princíp fungovania koalície bol úplne jednoduchý: Čo je v programovom vyhlásení, s tým budú všetci súhlasiť a čo tam nie je, to sa bude realizovať len vtedy, keď sa na tom dohodnú všetky štyri strany.

Naštartovali sme reformy, stúpal počet pracovných miest a klesal deficit. Darilo sa boju proti korupcii a zdalo sa, že počiatočné problémy postupne ustupujú. Potom prišlo rozšírenie eurovalu a zrazu bolo všetko inak. Pravica je dnes skompromitovaná a stigmatizovaná. Krajinu ovláda Smer a miesto sľubovaných istôt narastajú obavy a neistota. Verím, že sa z tejto psychologickej pasce dá dostať. No nie klamstvom a zahmlievaním skutočných príčin pádu bývalej vlády.

Pozícia SaS bola pred hlasovaním o dôvere vlády dlhé mesiace jasná. Na začiatku sme boli s celou koalíciou proti prvej pôžičke Grécku. Mali sme to dobre vyargumentované z hľadiska ekonomických i morálnych princípov. Keby sme sa týchto princípov držali naďalej, vláda sa nemusela dostať do krízy. Pripomeniem, že tieto princípy, ktoré zahŕňajú napríklad riadený bankrot štátu, sa dostali aj do Programového vyhlásenia vlády (strana 8 – Na úrovni Európskej únie bude vláda SR presadzovať podstatné sprísnenie európskych rozpočtových pravidiel – Paktu stability a rastu, pričom súčasťou zmien musí byt aj jasný mechanizmus riadeného bankrotu krajiny, ktorá konzistentne vykonáva nezodpovednú rozpočtovú politiku).

Lenže potom začali minister financií Ivan Mikloš, minister zahraničných veci Mikuláš Dzurinda a premiérka Iveta Radičová navštevovať Brusel a odvaha stáť si za slovom sa rýchlo vytrácala. Na rokovací stôl sa dostal dočasný euroval. SaS s týmto mechanizmom súhlasila v auguste 2010, lebo euroval mal byť len dočasný, nemali sa môcť zachraňovať banky a pôžičky mali dostať len také krajiny, u ktorých je predpoklad, že ich splatia.

Ani nie rok neskôr už neplatilo to, čo bolo sľúbené pri dočasnom eurovale v auguste 2010. Pripravoval sa trvalý euroval, pripravovala sa druhá „pôžička“ Grécku a tiež záchrany bánk. Bolo to moje osobné sklamanie z európskej politiky, z Bruselu, z Merkelovej, keď som na vlastnej koži zažil, aká je krátka doba rozpadu sľubu politika.

Dnes vieme, ako to dopadlo: trvalý euroval nahradil dočasný, na Grécko sme vystavili záruky vo výške 1,3 mld. eur a záchrana španielskych súkromných bánk nás bude stáť ďalších 1,2 mld. eur. Zatiaľ.

Ako sa kríza v eurozóne stupňovala a rozširovala, naši koaliční partneri menili rétoriku a postupne sa prepracovali na úplne opačnú pozíciu oproti tej, akú zastávali pred voľbami 2010 i tesne po nich. Stačí si napríklad prečítať blogy Ivana Mikloša z toho obdobia. V opozícii a krátko po voľbách plný odvahy, smelých a racionálnych postojov, po roku vo vláde obhajca politiky, nad ktorou sa predtým pohoršoval a ktorú považoval za morálny hazard. Tak sa SDKÚ, KDH a Most dostali nakoniec do opozície aj voči svojmu vlastnému Programovému vyhláseniu vlády. SaS s pôvodným postojom, i keď vecne správnym, zostala v menšine.

Onedlho prišlo na rad rozšírenie dočasného eurovalu, nielen z hľadiska jeho finančnej kapacity, ale aj kompetencií. Keďže išlo o vec, ktorá nebola obsiahnutá v Programovom vyhlásení vlády, v rámci našich vnútorných pravidiel mala byť pre nesúhlas SaS odmietnutá. Lenže pre našich koaličných partnerov bolo v tom čase už nepredstaviteľné odmietnuť niečo, čo pochádza z Bruselu. Rozhodli sa držať sa slepo Nemcov. Veď nakoniec, celá európska politika slovenskej vlády sa zúžila na „držme sa Nemcov“, pričom dnes je jasné, že sú situácie, kedy nám môže tento postoj škodiť.

O čo submisívnejší boli slovenskí vyjednávači v Bruseli, o to väčší tlak vyvíjali na nás. Ale pozor, nie preto, že svojím rozumom i celým srdcom uverili eurovalom. Vôbec nie. Mali a majú o nich stále pochybnosti a dnes, keď odvaha zlacnela, sa ich neboja vysloviť. Akurát vtedy nechceli dopustiť, aby SaS svojím zásadovým postojom získala na rozdiel od nich pred verejnosťou sympatie. Toto je bieda slovenskej politiky.

Preto od nás požadovali, aby sme išli proti vlastnému presvedčeniu a kompletne sa znemožnili sami pred sebou i našimi voličmi. Inými slovami, chceli od nás politickú samovraždu pre cieľ, ktorý Slovensko podľa nás výrazne poškodzuje. Háčik bol v tom, že na to sme do politiky nešli, aby sme súhlasili s takým svinstvom, akým je rozšírený dočasný alebo trvalý euroval.

Keď som videl, aké nepredstaviteľné je pre našich kolegov odmietnuť Bruselu nejaké želanie, ponúkli sme im možnosť, aby sa spojili v tomto hlasovaní s opozíciou, teda so stranou Smer. Dosiahli by schválenie eurovalu a nemuselo dôjsť k rozpadu vlády. Takéto niečo sa už predsa stalo 11. mája 2005, kedy KDH ako súčasť vládnej koalície odmietlo hlasovať za prijatie Euroústavy. Zmluva vtedy prešla len s hlasmi Smeru a koalícia sa nerozpadla.

Nerozpadla sa ani nemecká vláda, keď nebolo dosť koaličných hlasov na schválenie trvalého eurovalu a samozrejme, nemeckej kancelárke Angele Merkelovej ani len vo sne nenapadlo spájať hlasovanie o trvalom eurovale s hlasovaním o dôvere vláde.

Neviem, či sa naši koaliční partneri spoliehali na to, že uhneme , lebo si mysleli, že ministerské a poslanecké stoličky sú nám bližšie ako postoj v zásadnej veci. Viem však to, že pri presadzovaní eurovalu mali na výber: Ísť do toho so Smerom, ktorý v konečnom dôsledku musel hlasovať za, veď potľapkanie po pleciach v Bruseli je pre nich najvyššia hodnota a ako sa ukazuje základ ich politiky. Alebo akceptovať náš kompromisný návrh, ktorým sme sa aj my už dostali za hranicu: SaS podporí rozšírenie dočasného eurovalu, ak koalícia odmietne trvalý euroval. Rozdiel bol ten, že pri rozšírení dočasného eurovalu by sme boli zablokovali aj ostatné krajiny, pri trvalom už nie. Táto ponuka bola na poslednej koaličnej rade Mikulášom Dzurindom odmietnutá skôr, než som ju stihol celú vysloviť.

Záver je taký, že ak by našim partnerom skutočne išlo o euroval, mali možnosť schváliť ho aj bez hlasov SaS. No počas jesene 2011 i pred ňou sa hrala z môjho pohľadu obludná a nečestná hra. Proti voličom, ktorí stáli za vládou Ivety Radičovej, proti našej krajine, proti nám.

Prišiel teda koniec. Premiérka spojila hlasovanie s dôverou vláde (i keď ešte deň predtým mi prisľúbila, že tak nespraví), čím nedala opozícii ani len teoretickú šancu hlasovať za rozšírenie dočasného eurovalu (žiadna opozícia na svete nebude predsa hlasovať za vyslovenie dôvery vláde). Vláda tak padla kvôli veci, ktorá nebola v Programovom vyhlásení vlády, čo je skutočný unikát. Mnohí aj v Európe ju za to chválili. Ja to pokladám za neštátnické, neracionálne a vo svetle dnešných udalostí v eurozóne i na Slovensku za absurdné. Z dnešného pohľadu je nepochopiteľné, ako mohla Iveta Radičová zlikvidovať svoju vlastnú vládu týmto nezmyselným spojením hlasovaní a takto sa podpísať pod návrat Roberta Fica. Možno mala viac dbať na kvalitu pri výbere svojich poradcov.

Ale späť k udalostiam spred roka. Aj po páde vlády stále existovala možnosť postaviť novú vládu z tých istých strán – teda SDKÚ, KDH, SaS a Most – a do jej čela postaviť iného premiéra, ktorý by mal pokojnejšie vzťahy s SDKÚ. Miesto toho sa však naši koaliční partneri spojili so Smerom a išli si nohy dolámať, aby zmenili ústavu a presadili predčasné voľby. Nechcem špekulovať, do akej miery boli za tým očakávania jednotlivých strán, že po voľbách vytvoria vládu so Smerom, no odhadujem, že boli. Ale prerátali sa tak, ako sa prerátali v prípade, keď si mysleli, že si SaS nedopraje luxus vlastného názoru a podľahne brutálnemu a primitívnemu vydieraniu.

Ešte raz opakujem: My sme nikoho nenútili ani nevydierali (veď nakoniec nemali sme ani ako), aby hlasoval proti rozšíreniu eurovalu. My sme len chceli aj v prípade rozšírenia dočasného eurovalu mať možnosť hlasovať v zmysle ústavy – podľa nášho svedomia.

Týždne sa míňali, volebná kampaň bežala a na politikov odrazu zarevala gorila. SDKÚ sa začala potápať. Strana v obavách z volebného výsledku nasadila ostrý protificovský kurz. Odrazu malo byť všetko zabudnuté, v hre bola dokonca ďalšia pravicová vláda. Lenže ako bude táto vláda fungovať, keď je SaS aj proti trvalému eurovalu? – pýtali sa logicky novinári.

A vtedy si Mikuláš Dzurinda odrazu spomenul na tzv. holandský model. Teda na ten model, aký použila jeho druhá vláda pri hlasovaní o európskej ústavnej zmluve, keď sa oprela o hlasy Smeru, lebo KDH bolo proti. Toto dokazuje snáď najlepšie, že prvotný motív Mikuláša Dzurindu bol zbaviť sa Ivety Radičovej a poškodiť SaS, koaličného partnera, ktorý mu nielenže bral hlasy, ale si dovolil aj neotočiť v zásadnej veci.

Prečo toto riešenie nenavrhol predseda SDKÚ vtedy, keď mohol reálne zachrániť vládu? Odpoveď je jednoduchá: Vláda Ivety Radičovej nestála našim koaličným partnerom a najmä Mikulášovi Dzurindovi za záchranu, lebo uverili, že majú lepší plán.

Po takomto zážitku je ľahké zanevrieť, obrniť sa pohŕdaním a vzájomnou nevraživosťou. Lenže za toto politikov občania neplatia. Zákopová vojna medzi politickými stranami, ktoré majú podobné ideové korene a takmer rovnaký pohľad na riešenie krízy, sa nemôže stať účelom politiky, lebo na to doplatí krajina.

Verím, že sa aj na základe tejto bolestivej skúsenosti na Slovensku sformujú reformné sily s poctivým prístupom ku krajine i Európe, ktoré opäť posunú krajinu Slovensko vpred. Verím, že pri odstraňovaní zhubných následkov, ktoré tu zanechá vláda jednej strany, SaS zohrá dôstojnú rolu. Chcem veriť, že sme všetci poučení a vrátime sa vládnuť lepší. A verím aj tomu, že v roku 2015 bude oveľa jasnejšie vidieť na koniec slepej uličky, do ktorej vohnala Slovensko strana Smer, čo bude mať výrazný vplyv na ochotu verejnosti akceptovať náročné reformy po voľbách v roku 2016. Preto si nemyslím, že toto, čo teraz žijeme, sú stratené roky.