Tvrdenie, že Rovná daň je nespravodlivá, lebo zdaňuje všetkých rovnako, nie je pravdivé. Práve naopak, kvôli vysokému nezdaniteľnému minimu, je progresivita v zdanení vyššia, ako bola v progresívnom daňovom systém, platnom pred rokom 2004.
V rámci predvolebnej kampane sa viedla intenzívna diskusia o spravodlivosti v zdaňovaní. Hlavný argument odporcov Rovnej dane bol a je ten, že bohatí sú zdaňovaní rovnako ako chudobní, čo budí dojem, že všetci platia tú istú daň, takzvanú daň na hlavu. Samozrejme, že to tak nie je, neplatíme rovnakú absolútnu čiastku v Sk, ale rovnaký podiel zo svojich príjmov, v prípade našej krajiny je to 19%. Kto má príjem 10 tis. Sk, zaplatí 1.900 Sk daň, kto má príjem 100 tis. Sk, zaplatí 19.000 Sk.
A práve sem mieri kritika odporcov Rovnej dane, ktorí tvrdia, že nestačí aby ten, kto má 10 krát vyšší príjem platil 10 krát vyššiu daň a argumentujú pritom akýmsi hraničným úžitkom peňazí, čo po slovensky znamená, že ten kto má vyššie príjmy sa dokáže zriecť väčšej časti z nich, lebo peniaze, keďže ich má veľa, nemajú pre neho taký veľký význam ako pre toho, kto ich má málo. Pričom je zaujímavé, že toto tvrdia najmä tí, ktorí tých peňazí majú málo, napríklad preto, že uprednostňujú voľný čas pred pracovným. Tým chcem povedať, že nikto nebude trčať od rána do večera v robote, keby mal pre neho klesať hraničný úžitok z peňazí.
Tu by sa samozrejme dala viesť, a aj sa vedie, siahodlhá diskusia o spravodlivosti. Náš daňový systém je navyše, tak ako väčšiny krajín, obohatený o takzvané nezdaniteľné minimum, a práve tam je pes zakopaný. Nezdaniteľné minimum je, ako vyplýva z názvu, u každého daňovníka rovnaká čiastka, ktorá sa nezdaňuje. Konkrétne je to 19,2 násobok životného minima ročne a pre rok 2006 je táto čiastka 90.816 Sk. Pred zavedením rovnej dane bolo nezdaniteľné minimum 38.760 Sk. Dôvod, prečo nezdaniteľné minimum takto výrazne vzrástlo je ten, že v starom daňovom systéme bolo prvé pásmo 10% a po zavedení 19%-nej rovnej dane nemal nikto platiť vyššiu daň z príjmu, ani tí, ktorí sa nachádzali len v prvom pásme.
A teraz konkrétne. Hrubá mzda 11.000 Sk je na Slovensku najčastejšie vyplácaná mzda, takzvaný modus. Z tejto mzdy sa najprv platia odvody zamestnanca 1.474 Sk a ostáva základ dane 9.526 Sk. V starom, progresívnom daňovom systéme, ktorý platil do konca roku 2003 by sa tento základ znížil o nezdaniteľné minimum vo výške 3.230 a zo zvyšku zaplatila v prvom pásme 10%-ná daň z príjmu, čiže 630 Sk. No a pri 5 krát vyššej hrubej mzde, to je 55.000 Sk, by daňovník platil na dani z príjmu 11.749 Sk, čiže 18,6 krát viac. Práve v tom je tá progresivita. Päť krát vyšší príjem, ale až 18,6 krát vyššia daňová povinnosť. Prekvapenie príde teraz. Po zavedení 19%-nej rovnej dane je pri hrubej mzde 11.000 Sk daňová povinnosť 372 Sk a pri 55.000 Sk je to 7.867 Sk, a to je už 21,1 násobok.
A k tomu navyše, v starom daňovom systéme bolo nezdaniteľné minimum definované ako pevná čiastka, ktorá sa upravila za 11 rokov iba jeden krát. V novom systéme je viazané na životné minimum, ktoré sa upravuje automaticky každý rok a tým pádom stúpa. Práve toto stúpanie spôsobuje, že miera progresivity, ktorá už dnes je pri rovnej dani vyššia ako bola v starom, progresívnom systéme, bude ešte viac stúpať, ako dokumentuje nasledovná tabuľka:
Záver je ten, že progresivita v zdanení sa dá docieliť aj vysokým nezdaniteľným minimom a nie len zavedením viacerých daňových pásiem so stúpajúcou sadzbou dane. Na druhej strane, len rovná daň vytvára najjednoduchší daňový systém, garantuje neutrálnosť v zdanení a poskytuje vždy rovnaké marginálne zdanenie.
P.S. Všetkým, ktorí by teraz chceli namietať, že rovná daň znížila daňovú povinnosť pri mesačnom hrubom príjme 11.000 Sk len o 258 Sk, ale pri príjme 55.000 Sk až o 3.882 Sk a už to samo o sebe je nespravodlivé, odporúčam prečítať si nasledovnú rozprávku kolujúcu po internete:
Milé deti, dnes si povieme niečo o daňových úľavách. Nebojte sa toho názvu, vysvetlíme si to tak, že tomu bude každý rozumieť. Takže: Kde bolo, tam bolo, žilo raz 10 pánov, ktorí spolu chodili každý deň do reštaurácie na obed. Za obed platili každý deň spoločne dohromady 1000 korún.
Páni sa dohodli na tom, že sa na tej tisíckorune budú podieľať podľa toho, ako platia dane. Takže prví štyria, tí najchudobnejší, za obed neplatili nič. Piaty zaplatil 10 korún, šiesty 30 korún, siedmy 70 korún, ôsmy 120 korún, deviaty 180 korún, a desiaty, ten najbohatší, 590 korún. Takto to fungovalo celé roky a nikto sa nesťažoval.
Až raz prišiel hostinský s tým, že im dá zľavu a bude od nich chcieť každý deň za obed len 800 korún namiesto 1000, pretože sú jeho stálymi zákazníkmi. To bolo od neho veľmi milé. Ako si však rozdeliť tých ušetrených 200 korún? Veď keby každý z desiatich pánov platil o 20 korún menej, prvých päť pánov by dokonca dostávalo peniaze za to, že chodia na obed!
Hostinský im navrhol podeliť sa o úsporu tak, v akom pomere platia za obed. Vzal si teda papier a ceruzku a začal počítať. Vyšlo mu toto: piaty pán už nebude musieť platiť nič, rovnako ako prví štyria, takže 100 % úspora. Šiesty bude platiť 20 korún namiesto tridsiatich, ušetrí tak 33 %. Siedmy bude platiť 50 namiesto 70 korún, ušetrí tak 28 %. Osmy pán zaplatí 90 namiesto 120 korún a ušetrí 25 %. Deviaty zaplatí 140 namiesto 180 korún, takže ušetrí 22 %. Desiaty pán, najbohatší, bude platiť 490 namiesto 590 korún. Jeho úspora teda bude 16 %. Každý z tých šiestich na tom bude lepšie než predtým, a prví štyria môžu i naďalej jesť zadarmo.
Ako sa však vzápätí ukázalo, veľké nadšenie tento návrh nevyvolal. „Takže ja z tých 200 korún dostanem len 10?,“ kričal šiesty pán, ukázal na desiateho, najbohatšieho, a pokračoval: „A tento tu dostane hneď 100!“ „To je pravda,“ kričal piaty pán, „ja ušetrím len desať korún, ale on desaťkrát viac!“ „Naozaj!“ pridal sa siedmy, „takže jemu stovku a mne len dvacku?“. Rozkričali sa i prví štyria páni: „A my nedostaneme vôbec nič? Ako k tomu prídeme? Zasa sú na tom najhoršie tí najchudobnejší, ako vždy!“ A všetkých deväť pánov sa vrhlo na toho desiateho a stĺkli ho.
Ďalší deň sa desiaty pán na obede neobjavil. Ostatným to nijako nevadilo, jednoducho si sadli a jedli bez neho. Keď ale museli zaplatiť, zistili zaujímavú vec: všetci spolu nemali ani na polovicu sumy, ktorú práve prejedli. A ak medzitým nezomreli hladom, tak sa tomu čudujú dodnes.
A takto, milé deti, funguje daňový systém. Ak štát prijme daňové úľavy, majú z nich najviac tí najbohatší. Ak by však museli platiť príliš veľa, môže sa stať, že sa nabudúce pri našom stole neobjavia. Vo Švajčiarsku, v Karibiku a i na mnohých iných miestach na svete, je veľa pekných reštaurácii…
Bohužiaľ, prvých päť stravníkov nemá prístup na internet, a túto výpoveď si neprečíta, a ďalší dvaja stravníci to nepochopia, a aj tak budú ďalej mlátiť toho desiateho!
(autor neznámy)
