Denník SME, 01.03.2006
Trhová ekonomika je efektívna, ale nie spravodlivá. Pretože o mzdách rozhoduje zákon nedostatkovosti, niektorí ľudia si nemôžu zarobiť dosť peňazí na slušný život.
V západnej Európe týmto ľuďom pomáha sociálny štát. Vyplácaním náhradných príjmov vo forme sociálnej pomoci, príspevkov v nezamestnanosti alebo predčasných dôchodkov garantuje sociálno-kultúrne životné minimum. Ak vám trh nezaistí dostatočný príjem z práce, štát vám poskytne príjem bez toho, aby od vás prácu vyžadoval.
Hoci je táto politika mienená humanisticky, zodpovedá z veľkej časti za masovú nezamestnanosť, ktorou Európa trpí. Príčina je jednoduchá. Náhradné príjmy sú mzdy za ničnerobenie. Vytvárajú „rezervačné mzdy“, čiže minimálne mzdové požiadavky na súkromné hospodárstvo, ktoré zamestnávatelia čoraz častejšie nie sú ochotní či schopní uspokojovať.
Zamestnávatelia nie sú altruisti. Pracovníka zamestnajú, iba ak jeho prínos prevyšuje náklady na neho a pokiaľ tento kladný rozdiel nie je nižší než zisk, ktorý dokáže vytvoriť konkurenčný pracovník v inej krajine alebo robot. A pracujúci nie sú hlúpi. Prácu prijmú, jedine keď si zarobia viac, než im zaistí náhradný príjem z verejných peňazí. Takže pracujúci, ktorí nie sú natoľko produktívni, aby obhájili mzdu prevyšujúcu náhradný príjem, sú zákonite nezamestnaní.
Hoci ide v západnej Európe o starý problém, situáciu dramaticky zjatril pád železnej opony, ktorý spoločne s otvorením sa Číny do západného trhového systému náhle zapojil 28 percent ľudstva. Už integrácia ázijských tigrov v 70. a 80. rokoch 20. storočia bola neľahká. Pripojenie bývalých komunistických krajín a Číny zostane v prvej polovici tohto storočia najväčšou svetovou výzvou.
Hoci integrácia týchto ekonomík môže mnohým krajinám priniesť prospech z obchodu, na Západe vyvolala obrovské problémy zapríčinené silnejším tlakom na mzdy nekvalifikovaných pracovných síl. Finančný kapitál a priame investície potečú zo Západu na Východ, západné ekonomiky budú nútené špecializovať sa na vysoko kvalifikovanú a kapitálovo národnú produkciu, ktorá vytvára menej pracovných miest a na Západ sa budú sťahovať nekvalifikovaní imigranti.
Všetky tieto sily na Západe zvyšujú prebytok ponuky nekvalifikovaných pracovných síl, čím znižujú rovnovážnu mzdovú sadzbu. Pohyb k novej rovnováhe potrvá desiatky rokov. Než bude dosiahnutá, väčšina čitateľov tohto článku už bude po smrti. Pôjde o proces stály a vytrvalý.
Keby boli západné trhy práce pružné a nestavali sa proti narastajúcemu tlaku, zamestnanosť by bolo možné udržať, lebo mzdy nekvalifikovaných robotníkov by klesli. Avšak vzhľadom na to, že sociálny štát mzdy „betónuje“, najpravdepodobnejším dôsledkom globalizácie bude narastajúca hladina masovej nezamestnanosti.
Politici na Západe reagujú na stlačovanie miezd tým, že ich ďalej fixujú. Nemecko napríklad plánuje zavedenie zákonnej minimálnej mzdy, ako už v minulosti urobili iné štáty. Ale takéto opatrenia situáciu jedine zhoršia: zosilnia špecializácie na činnosti, pri ktorých nie sú potrebné nekvalifikované sily, ešte viac kapitálu opustí krajinu a ešte viac ľudí bude prilákaných zo zahraničia, čo privedie väčší počet miestnych občanov do sociálnej siete. Masová nezamestnanosť na Západe nebude nižšia, ale vyššia.
Európsky sociálny systém založený na náhradných príjmoch a minimálnych mzdách globalizáciu neprežije. Môže trvať ešte desať alebo dvadsať rokov, než to politici pochopia, ale nakoniec tomu predsa porozumejú. Beh dejín nemožno odvrátiť.
Skutočná otázka teda spočíva v tom, či európsky sociálny štát musí zahynúť úplne.
Nový sociálny systém, ktorý by dokázal zachovať európske sociálne hodnoty, by sa musel zakladať na príplatkoch k mzdám, nie na náhradných príjmoch. Každý by musel pracovať za akúkoľvek mzdu, za ktorú nájde zamestnanie, a vláda by mu potom vyplácala dodatočný príjem, aby bola zaistená sociálne prijateľná životná úroveň.
Ak vlády ľuďom platia, keď pracujú, a nie preto, aby nepracovali, čo sa deje dnes, sociálne príspevky nevyvolávajú nijaké požiadavky na minimálne mzdy. Príjmy z práce sa voľne prispôsobujú tak, aby vytvárali rovnováhu medzi ponukou a dopytom. Pri nižších mzdách vzniká viac pracovných miest, lebo zamestnávateľom prináša zisk uskutočňovanie väčšej časti projektov, ktoré majú na stoloch, a nápadov, ktoré nosia v hlavách. Chudoba bude mimo hry, pretože nekvalifikovaní robotníci budú mať dva príjmy: jeden si zarobia sami a druhý im poskytne vláda.
Takýto systém je nákladný, ale to platí i pre systém súčasný, ktorý miliónom ľudí vypláca 100 percent ich príjmov, pričom títo ľudia nepracujú. V novom systéme síce platí viac ľuďom, ale výplata na hlavu je omnoho nižšia, lebo predstavuje len dorovnanie, nie úplný príjem.
Stanoviť, ktorý systém je lacnejší, je otázkou algebry a ekonometrie. Podľa uvážlivých odhadov inštitútu Ifo pre Nemecko bude sociálny systém založený na príplatkoch k mzdám skutočne lacnejší. Tak či onak, zámena náhradných príjmov za dorovnávanie miezd povedie nielen k vyššej zamestnanosti a vyššiemu HDP, ale zaistí tiež, že budú menšiemu počtu ľudí upretá dôstojnosť, ktorú ponúka jedine zodpovedný život pracujúceho človeka.
HANS-WERNER SINN
(Autor predsedá mníchovskému inštitútu Ifo pre hospodársky výskum)
© Project Syndicate, 2006.
www.project-syndicate.org
