Aký je rozdiel medzi premiérom a šoférom autobusu, ktorý má málo nafty a zrýchli, aby bol čím skôr pri najbližšej čerpacej stanici? Žiaden. Po prvé si obidvaja uvedomujú, že je problém, po druhé konajú, za čo im tlieskajú tí, ktorí netušia, o čo ide a po tretie obidvaja urobili chybné rozhodnutie, ktoré celú situáciu ešte viac zhorší. Jediný rozdiel je v tom, že náš premiér nerobí jednu fatálnu chybu, ale jednu za druhou.
Či zvýšenie nezdaniteľného minima, stopnutie privatizácie Carga a dnešná nutnosť ho dotovať, šrotovné, sociálne podniky, dotácie odvodov a iks ďalších opatrení z protikrízových balíčkov: Všetko je to len lacný akcionizmus, ktorý v prvom rade zadlžuje nás a naše deti.
Aktuálna snaha vlády prispieť U.S. Steelu na odvody je navyše otvorenie Pandorinej skrinky. Na jednej strane vláda odmieta plošné zníženie odvodov a nerobí nič pre to, aby Slovensko nemalo spomedzi 181 krajín ôsme najvyššie sadzby odvodov, na druhej strane vyberie zopár vyvolených firiem, ktorým na odvody prispeje, lebo sú predsa strašne vysoké. A čo zvyšných 30 000 zamestnávateľov? Tí už nemajú vysoké odvody? Tí nielenže majú vysoké odvody, ešte sa aj prostredníctvom daní musia poskladať na príspevky na odvody vyvoleným. Je to nespravodlivé a krátkozraké riešenie, ktoré si štát nesmie dovoliť.
Keď už silou-mocou musí vláda konať, aby vzbudila dojem, že akože niečo robí (a množia sa názory, že pre malé krajiny bude najlepšie krízu „prespať“), tak nech všetky peniaze, ktoré má k dispozícii, od škrtania výdavkov, cez nové dlhy až po menej rozkrádania, strčí do zníženia sadzieb. Napríklad do zníženia sadzby DPH, čo by podporilo výlučne oficiálnu, a najmä domácu spotrebu, alebo do zníženia sadzby dane z príjmu, čo by podporilo tvorbu hodnôt. Alebo nech spraví poctivú reformu odvodov.
