Kto nemá súcit s utečencami, nemá srdce. Kto má len súcit, nemá rozum

„Kto bude rozhodovať o tom, kto smie na Slovensku žiť?“ V diktatúre by o tom rozhodol diktátor, v kráľovstve zrejme kráľ… a v demokracii to je ľud. Kto je ľud? Respektíve, ktorí …

… ľudia by mali rozhodovať o tom, kto bude žiť na Slovensku presnejšie v Slovenskej republike? Žeby občania? Teda tí, ktorí majú slovenské občianstvo?

Toto je podstatná otázka a nech je demokracia akokoľvek nedokonalá, keď ju raz máme, musí platiť.

Ak existuje zhoda na tom, že občania Slovenska, priamo či nepriamo, rozhodnú o tom, kto bude na Slovensku žiť, nemôže a ani nesmie existovať niečo ako prirodzený nárok na život na Slovensku pre utečencov. Môže existovať len právo, ktoré (priamo alebo nepriamo) udelili existujúci občania.

Naši predkovia budovali túto krajinu

Reči o tom, ako niekto nemôže za to, že sa narodil na Slovensku alebo dvetisíc kilometrov južnejšie, môžu byť pravdivé, avšak nie sú relevantné. Navyše, naši predkovia budovali túto krajinu a teraz im my platíme napríklad dôchodok. Myslím, že existuje niečo ako kolektívne snaženie sa a to, že Slovensko je krajina, v ktorej sa žije lepšie ako vo väčšine krajín sveta, nie je to dané Bohom, ale je to výsledok práce x generácií ľudí, ktorí tu žijú – občanov Slovenskej republiky.

Pomáhať je nad naše sily

K tomu sa pridá fakt, že pomáhať je síce pekné, ale nad naše sily, obzvlášť nad tie slovenské, keď sa pozriem na výsledky pri integrácii Rómov. Len Afrika je z pohľadu EÚ nevyčerpateľný zdroj utečencov, ktorých je drvivá väčšina bez vzdelania. Práce, ktoré by mohli vykonávať, dávno putovali do Ázie, a ak náhodou nie, minimálna mzda aj tak bráni, aby ich vykonávali.

V tejto situácii sa domáhať pomoci všetkým utečencom je obyčajný alibizmus a pokrytectvo.

Riešenie je iné …

Riešenie je preto iné a, samozrejme, vychádza z faktu, že občania Slovenska nechcú mať vo svojej krajine utečencov: Dôsledne utesniť hranice. Ak majú byť hranice deravé ako švajčiarsky syr, potom ich môžeme rovno zrušiť, čo by zrejme nechcel žiaden normálny človek. Ak teda hranice majú plniť svoj účel – ochrana územia, musia byť vodotesné. Ak niekto prekročí hranice ilegálne, nesmie byť za to odmenený možnosťou tu ostať.

Tu vstupuje do hry EÚ

Keď pri niečom má zmysel spoločná európska politika, je to spoločná ochrana vonkajších hraníc EÚ. Na nezmyselnú poľnohospodársku politiku dáva EÚ ročne 100-krát viac ako na ochranu svojich hraníc. Prvá časť riešenia je teda dôsledná ochrana hraníc, asi ako to robí Austrália. O druhej časti nabudúce.