Zažili sme ďalší bruselský summit, vyše dvadsiaty v poradí, ktorý opäť raz má za cieľ riešiť krízu, no v skutočnosti len čoraz drahšie kupuje čoraz kratší čas.
V plnej nahote sa ukázalo, že veľkú európsku ideu vystriedalo obyčajné doťahovanie sa o peniaze. Na ostatnom summite išlo len a len o to, koľko miliárd eur zaplatí Nemecko južným krajinám. Po prvé sa schválil takzvaný prorastový pakt vo výške 130 miliárd eur, ktorý bude pumpovať peniaze najmä do južných krajín, v ktorých sa opäť budú stavať diaľnice, ktoré nikto nepotrebuje.
O to perfídnejšie je, že Taliansko a Španielsko doslova vydierali nemeckú kancelárku Merkelovú neschválením práve tohto prorastového paktu. Angela Merkelová ustúpila, i keď samotným prorastovým paktom nie je nadšená. Nakoniec, niekedy o štvrtej ráno (dôležité rozhodnutia sa v Bruseli robia zásadne v noci), podľahla sústredenému žobraniu Montiho (Taliansko), Rajoya (Španielsko) a Hollanda (Francúzsko). Po včerajšku sa tak banky budú môcť financovať z trvalého eurovalu priamo, bez toho, aby štáty, v ktorých tieto choré banky sídlia, museli plniť prísne úsporne opatrenia.
Takisto sa budú môcť financovať krajiny bez toho, aby plnili prísne podmienky. Tým sa celá vznešená myšlienka európskej idey zvrhla na handrkovanie sa o peniaze s výsledkom, že európski daňovníci budú zachraňovať súkromné banky a bohaté krajiny budú dotovať zle hospodáriace štáty.
V tomto zmysle je pozoruhodné vyjadrenie talianskeho premiéra Montiho: „Európa spravila rozhodnutia, ktoré posilnia Taliansko.“ Tým vlastne povedal, že európske spoločenstvo mu je dobré na platenie dlhov, ale inak háji záujmy svojej krajiny.
No a čo náš premiér? Ako sa na vzorného správcu gubernie patrí, poslušne sedel a bol ticho. Veď načo by sa aj ozýval s takými banalitami, ako je porušenie pôvodných prísľubov alebo výška slovenského príspevku v porovnaní so slovenskou priemernou mzdou. Veď jeho peniaze to nie sú.
