Pri súčasnom demografickom vývoji je priebežný pilier, v ktorom sa pracujúci skladajú dnešným dôchodcom na penzie, neudržateľný.
Historicky najviac Sloveniek a Slovákov sa narodilo v roku 1979 – vyše 98-tisíc. V tom čase žilo na Slovensku 61-tisíc ľudí vo veku 35 rokov a iba 37-tisíc ľudí vo veku 70 rokov. Svet bol teda v poriadku. Rodilo sa veľa detí a takmer dvaja pracujúci „živili“ jedného dôchodcu.
Neudržateľný prvý pilier
Posuňme sa o 35 rokov, do roku 2014. Narodilo sa už iba 55-tisíc detí. Pracujúcich vo veku 35 rokov – to sú tí narodení v roku 1979 – je 93-tisíc. Dôchodcov vo veku 70 rokov je menej než 43-tisíc. Svet je teda ešte stále v poriadku. Na jedného dôchodcu sú viac než dvaja pracujúci, i keď už dnes vytvára Sociálna poisťovňa deficit stovky miliónov eur ročne. No skutočné problémy ešte len prídu.
Posuňme sa o ďalších 35 rokov, do roku 2049. Koľko máme 70-ročných dôchodcov? Vyše 80-tisíc, to je ten historicky najsilnejší ročník 1979. Avšak 35-ročných pracujúcich, teda ročník 2014, máme len zhruba 50-tisíc. Už sa neskladajú na jeden dôchodok dvaja pracujúci. Jeden pracujúci musí živiť takmer dvoch dôchodcov. A to je dôvod, prečo je prvý – priebežný – pilier, tak ako je nastavený dnes, neudržateľný.
Pri takomto vývoji je priebežný pilier, teda taký, kde sa pracujúci skladajú dnešným dôchodcom na dôchodky, neudržateľný. Riešenia sú v podstate dve. Tým prvým je kombinácia neskoršieho odchodu do dôchodku, nárastu odvodov – a to už dnes máme jedny z najvyšších odvodov na svete – a dotácia dôchodkov štátom zo všeobecných daní, aby sa systém vybalan- soval, teda príjmy pokryli výdavky.
Druhým riešením je opustiť priebežný pilier, lebo o pár rokov bude príliš málo pracujúcich a príliš veľa dôchodcov, inými slovami, vyviazať sa z medzigeneračnej solidarity. O to sa v roku 2004 vcelku úspešne snažila druhá vláda Mikuláša Dzurindu vytvorením druhého piliera, v ktorom si každý sporí na svoj dôchodok. Ten mohol o pár rokov prinášať prvé výsledky. Žiaľ, premiér Robert Fico druhý pilier fakticky zlikvidoval.
Nárok na životné minimum
O to viac potrebujeme, respektíve o pár rokov budeme potrebovať odvodový bonus. Tento systém každému dôchodcovi garantuje životné minimum na základe solidárneho financovania a vďaka výrazne nižším odvodom umožňuje každému pracujúcemu našetriť si v druhom pilieri.
Samozrejme, nárok na životné minimum by nemali len dôchodcovia, ale rovno všetci. Každý občan nad 15 rokov bude mať nárok na jedno životné minimum. Takýto koncept je vo svete známy pod pojmom bezpodmienečný alebo základný príjem. Vzniká však otázka, prečo aj bohatí ľudia majú mať nárok na akúkoľvek štátnu alimentáciu.
Druhý, podobný koncept, je ne- gatívna daň z príjmu, ktorú vymyslel americký ekonóm Milton Friedman. Jej pointou je to, že sa stanoví nezdaniteľné minimum – u nás je to 319 eur mesačne. Zo zárobku nad túto sumu inkasuje štát daň z príjmu, čo je u nás 19 percent. Zo zárobku chýbajúceho do tejto sumy vyplatí štát daň z príjmu. Ak teda niekto zarobí povedzme 219 eur, dostal by od štátu 19 percent z chýbajúcich 100 eur, čiže 19 eur. Problémom je, že pri úplnej absencii príjmov by dostal len približne 60 eur.
Kombinácia dvoch systémov
Odvodový bonus ako základná štátna dávka je kombináciou týchto dvoch systémov, teda základného príjmu a negatívnej dane z príjmu. To znamená, že každý občan má nárok na životné minimum, ktoré sa zníži o 10 percent jeho príjmov. Ak niekto nemá žiaden príjem, je jeho odvodový bonus vo výške životného minima. Ak má príjem napríklad spomínaných 219 eur, má nárok na životné minimum mínus 10 percent z 219 eur. Jeho odvodový bonus je teda 176 eur, ku ktorým sa priráta jeho zárobok 219 eur. To tvorí základ dane 397 eur, z ktorého sa zaplatí daň z príjmu vo výške 19 percent, solidárny odvod vo výške 10 percent a zdravotný odvod deväť percent. A to je všetko.
Došlo by tak k zjednodušeniu, ktoré si dnes vieme len hmlisto predstaviť. Počet rôznych dávok by klesol z 85 na menej ako 10, počet odvodov zo siedmich na tri a počet parametrov zo zhruba 400 na 20. Parameter je pritom premenná, napríklad sadzba alebo nejaká podmienka pre vyplácanie dávky.
Zníženie nezamestnanosti
Druhý, dôležitejší efekt by bol, že by sme vytvorili jeden jediný výpočet pre dávku – odvodový bonus – a dane a odvody. Nebolo by to ako dnes, keď pre nepracujúceho platí nejaký počet dávok, pravidiel a podmienok a pre pracujúceho niečo kompletne iné. Práve to vytvára obrovskú bariéru medzi nepracovaním a pracovaním. Ak dnes nepracujete a chcete si privyrobiť povedzme 100 eur, vaše čisté príjmy stúpnu len o 16 eur, pretože okrem odvodov v plnej výške vám štát ešte aj o tri štvrtiny toho, čo v čistom zarobíte, zníži sociálne dávky. Marginálne zaťaženie, teda zaťaženie posledného prírastku, je tak vyše 84 percent. A to je tá spomínaná bariéra medzi nepracovaním a pracovaním. V odvodovom bonuse to predstavuje len 44 percent.
Odvodový bonus by tak výrazne znížil nezamestnanosť, lebo vytvára plynulý prechod medzi nepracovaním a pracovaním pri najnižších príjmoch, a práve o to ide. Väčšina dlhodobo nezamestnaných, a možno medzičasom aj všetkých, keďže o kvalifikované pracovné sily je silný záujem, nemá pracovné návyky ani vzdelanie. Ak začnú pracovať, tak len za najnižšie mzdy, a práve týchto ľudí drží dnes štát v pasci chudoby. Samozrejme, príjem niekoľko sto eur je stále málo na slušný život, ale je to prvý začiatok, ako sa dostať do pracovného procesu.
Vráťme sa späť k dôchodcom. Ak by sa prešlo na odvodový bonus, mal by každý dôchodca tak ako každý iný občan nárok na odvodový bonus. V prípade nepracovania to je nezdaniteľné minimum vo výške 199,48 eura, a to je základ dane. Po odrátaní daní a odvodov zostane 123,70 eura, čo je menej ako dnešné dôchodky. Preto musí dostať každý dôchodca takzvanú vyrovnávaciu dávku vo výške rozdielu medzi dnešným dôchodkom a sumou 123,70 eura. Žiaden dôchodca by nemal menej ako dnes.
Stopercentná zásluhovosť
Tí, ktorí už majú časť pracovného života za sebou, by dostali z vyrovnávacej dávky alikvotnú časť a od zavedenia odvodového bonusu by platili polovičné odvody. Tí, ktorí nastúpia prvýkrát do zamestnania až po zavedení odvodového bonusu, by nárok na vyrovnávaciu dávku nemali. Celý svoj život by však platili len polovičné odvody, a to im dá priestor našetriť si v druhom pilieri svoj vlastný dôchodok.
Tým sa vytratí takzvaná zásluhovosť z prvého piliera a to je žiaduce, lebo dnes doplácajú chudobní na bohatých. Zásluhovosť totiž zohľadňuje len to, kto koľko a ako dlho platil. Nijakým spôsobom však nezohľadňuje, kto ako dlho poberá dôchodok. Ak teda niekto platil dlho a každý mesiac veľa, dostane aj vysoký dôchodok. To znie spravodlivo, ale nie je. Bohatí ľudia totiž majú vyššiu šancu dožiť sa dôchodkového veku. A ak sa ho už dožijú, dôchodok si výrazne dlhšie užijú. V konečnom dôsledku tak chudobní prispievajú na dôchodky bohatým, a nie naopak.
Zásluhovosť, a to 100-percentnú a spravodlivú, ponúka druhý pilier – kto si koľko počas svojho pracovného života našetrí, taký bude mať dôchodok. V odvodovom bonuse plánujeme zaviesť povinnosť byť v druhom pilieri tak dlho, aby našetrená suma vrátane výnosu oslobodená od daní stačila na dôchodok vo výške životného minima. Spolu s odvodovým bonusom to je mierne viac ako dnešný minimálny dôchodok.
Nedostatok novorodencov
Odvodový bonus rieši aj prvý spomenutý problém, a to nedostatok novonarodených detí. Predstavte si pracujúcu mladú ženu, ktorá už jedno dieťa má, na krku hypotéku, možno lízing a podobne. Ak takáto žena porodí, dostane prvých šesť mesiacov materskú vo výške jej predošlého platu. Potom však dva a pol roka dostáva rodičovský príspevok vo výške 213 eur a rodina ostane fakticky len s príjmom manžela. Najmä pre dobre zarábajúce ženy je dieťa ekonomickým trestom. Potom sa netreba čudovať, že za posledných 15 rokov počet rodín s dvomi deťmi výrazne klesol. Odvodový bonus tento problém rieši tak, že materské a rodičovský príspevok zjednocuje na úrovni 65 až 80 percent v závislosti od výšky predošlého príjmu a priznáva ho každej matke s dieťaťom do troch rokov. Aj takej, ktorá sa rozhodla pracovať. Tá aspoň bude mať na škôlku či opatrovateľku.
Verejné financie
Ešte pár slov k dosahom na verejné financie. Ide predsa o zásadnú reformu odvodov a celého sociálneho systému. Za posledných 12 rokov, odkedy som odvodový bonus prvýkrát predstavil, robili prepočty Slovenská akadémia vied a think tank MESA 10. Všetci sme vtedy dospeli k rovnakému výsledku. Aktuálne s číslami za rok 2016 robil prepočty INESS a my. Okrem dosahov na zdravotníctvo je výsledok opäť nula, respektíve blízky k nule – 230 miliónov eur, čo je asi 0,3 percenta HDP. A to bez zohľadnení dynamických efektov – viac nezamestnaných, menej čiernej práce či viac detí. Preto nemám najmenšie pochybnosti o tom, že odvodový bonus je fiškálne neutrálny. Spomínam si, ako sme v roku 2003 rátali dosah rovnej dane a tiež bol vďaka dynamickým efektom výsledok oveľa lepší.
Zostáva zdravotníctvo, kde je deficit vyše 700 miliónov eur. Ale iba preto, že náklady na zdravotníctvo rastú výrazne rýchlejšie ako HDP. Samozrejme, nie je najmenší problém mierne upraviť sadzby, konkrétne zvýšiť zdravotný odvod na 11 percent, ale to nepovažujem za riešenie. Pokiaľ sa konkrétne v zdravotníctve citeľne nezníži plytvanie a rozkrádanie a nezačne sa reformovať, sú prepočty zbytočné. Mimochodom, SaS predstaví reformu zdravotníctva koncom roka.
