Nestačí len znížiť dane a odvody (mnou preferované a výpočtami doložiteľné sadzby sú 16 % pre daň z príjmu, 16 % pre odvody a 16 % pre DPH), rovnako nutné je aj zmeniť sociálny a odvodový systém. Predstavme si sociálny prípad P, ktorý dostáva povedzme 5 000 korún mesačne na dávkach. Má teda päťtisíc.
Teraz si predstavme v tesnej blízkosti firmu F, ktorá potrebuje pozametať chodník, pokosiť trávu a v zime odhrnúť sneh, čo je robota možno na jednu hodinu denne. Pre šéfa firmy F má táto činnosť hodnotu 2 000 Sk (to je cena práce) a osloví sociálny prípad P s ponukou zametať, kosiť a odhŕňať.
Aká je situácia z pohľadu šéfa firmy F? Prijateľná. Má pozametaný chodník, pokosenú trávu, odhrnutý sneh a celé ho to stojí 2 000 Sk mesačne. So far so good.
Aká je situácia z pohľadu sociálneho prípadu P? Neprijateľná. Dnes má na dávkach 5 000 Sk mesačne. Keď začne pracovať za „superhrubú“ (to je hrubá mzda plus odvody zamestnávateľa, čiže cena práce) mzdu 2 000 Sk, štát si najprv zoberie na odvodoch (zamestnávateľa a zamestnanca) spolu 36 %, to je 720 Sk a ostáva 1 280 Sk čistej mzdy. Zároveň štát skráti sociálnu dávku o 75 % čistej mzdy, čiže o 960 Sk. Výsledok je, že z 2 000 Sk, ktoré sociálny prípad P vyprodukuje zametaním, kosením a odhŕňaním, si štát nechá 1 680 Sk (720 Sk ako odvody a 960 Sk ako zníženie sociálnej dávky). Čistý príjem sociálneho prípadu P by stúpol z 5 000 Sk na 5 320 Sk. Inými slovami, marginálne zaťaženie nízko platenej práce je 84 %. To je tak veľa, že bol by na hlavu padnutý ten, kto by išiel v takýchto podmienkach robiť.
Teraz si predstavme, že túto ponuku dostane obchodný riaditeľ R, ktorý zarába 85-tisíc Sk mesačne. Odvody sa už neplatia a žiadne sociálne dávky sa už neznižujú. Z 2 000 Sk, ktoré by mu firma F platila, by si štát zobral 380 Sk na daniach. Jemu by z 2 000 Sk ostalo 1 620 Sk.
Aká je pointa? Náš sociálny systém je katastrofálne nastavený a vyslovene demotivuje sociálne prípady, aby si hľadali prácu. Aké je riešenie?
No predsa Odvodový bonus.
