Najdôležitejšia úloha Európskej centrálnej banky (ECB) je chrániť stabilitu meny. To nie je náhoda, ale skôr reakcia na úspešné pôsobenie Deutsche Bundesbank v rokoch pred zavedením eura. A aby to naozaj tak bolo, presadili si Nemci sídlo ECB vo Frankfurte a ako prvého šéfa Wima Duisenberga. Čo však nedomysleli, sú hlasovacie práva.
Každá krajina má jeden hlas, bez ohľadu na to, či ide o maličkú Maltu alebo o Nemecko, ktorého ekonomika tvorí viac ako štvrtinu eurozóny. Napríklad sa môžu spojiť krajiny s vysokým dlhom, väčšinou krajiny južnej Európy, ktoré majú záujem na vyššej inflácii a môžu odhlasovať také kroky, ktoré budú v priamom rozpore s hlavným cieľom ECB. Vyššia inflácia totiž vyhovuje dlžníkom, lebo znižuje ich dlh. Samozrejme, že poškodzuje veriteľov a tých, ktorí hospodária bez dlhu.
A presne to sa aj deje. Európska centrálna banka vykupuje dlhopisy členských krajín, čo nesmie. Taktiež postupne znižuje kvalitu záruk pri úverovaní bánk, napríklad od mája 2010 neplatia pravidlá obozretnosti pri gréckych dlhopisoch. Keď banka, ktorá požiada ECB o úver, chce založiť grécke dlhopisy, zodpovední v ECB sa tvária, že všetko je v najlepšom poriadku. Zoberú grécke dlhopisy do zálohy a poskytnú úver.
Zároveň ECB zaplavila komerčné banky, aj také, ktoré sú tesne pred krachom, obrovským množstvom peňazí (viac ako tisíc miliárd eur) za jednopercentný ročný úrok. Nehovoriac o stámiliardových pohľadávkach a záväzkoch v TARGET2 systéme, ktoré ani len neeviduje.
To všetko vedie k znehodnoteniu peňazí. Všetci to vedia, ale ECB sa tvári, že naďalej napĺňa svoj hlavný cieľ. Výsledok je, že centrálnej banke neveria nielen finančné trhy, ale ani samotní zamestnanci ECB, ktorí najnovšie požadujú ochranu ich budúcich dôchodkov pred infláciou.
Nuž, to je veru pekná hanba: zamestnanci inštitúcie, ktorá je zodpovedná za stabilitu meny a ktorá tvrdí, že mena stabilná je, jej neveria ani slovo a požadujú ochranu pred infláciou.
