O tri dni bude presne 10 rokov, čo Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Nášmu vstupu predchádzali niekoľkoročné prístupové „vyjednávania“ a tým zase roky 1994 až 1998, keď sa Mečiarovi podarilo spraviť zo Slovenska čiernu dieru Európy.
Práve to bol dôvod, prečo koncom 90. rokov existovala mimoriadne silná spoločenská objednávka na vstup Európskej únie. Taká silná, že v rámci doháňania (pripomínam, že Európska únia v druhej polovici 90. rokov pozastavila Slovensku prístupový proces, a teda bolo čo doháňať) sme akceptovali prakticky všetky požiadavky Európskej únie. Prístupové vyjednávania boli v podstate akceptovaním podmienok a chýbala poctivá diskusia o výhodách a nevýhodách nášho členstva v Európskej únii.
Za 10 rokov Slovenska v Európskej únii sa zmenili najmä dve veci …
Po prvé, množstvo ľudí z Európskej únie vytriezvelo a po druhé, zmenila sa samotná Európska únia – citeľne narástol počet bruselských úradníkov a s nimi, keďže každý správny úradník si ako prvé musí obhájiť dôvod svojej existencie, aj rozsah byrokracie. Brusel dnes vstupuje bežným ľudom oveľa viac do ich bežného života, najmä reguláciami a pri niektorých z nich postojí zdravý rozum. Napríklad …
Pod rúškom ochrany zdravia zakázala Európska únia mentolové cigarety, zároveň však tá istá Európska únia dotuje miliónovými sumami pestovanie tabaku.
Áno, môžeme sa utešovať tým, že byť v Európskej únii je lepšie ako byť druhým Bieloruskom, s čím sa dá len a len súhlasiť, ale to fakt mohlo stačiť v roku 1998. Tvrdiť to dnes je signálom o zaspatí na vavrínoch a drvivej väčšine ľudí už dávno nestačí.
Európska únia a náš servilný prístup
Dnes argumentovať tým, že musíme byť spoľahlivým partnerom, vlastne znamená pokračovať v spaní na vavrínoch a v servilnom prístupe, ktorým sa vyznačili všetky vlády od roku 1998, s výnimkou jednej svetlej chvíľky, keď vďaka SaS si Slovensko duplo a ako jediná krajina eurozóny sa odmietlo podieľať na prvej pôžičke Grécku.
Treba sa prestať chlácholiť o prínosoch členstva a poctivo si povedať, čo je pre nás výhodné a čo nevýhodné.
Vystúpenie nie je v tejto fáze riešením, ale to neznamená, že so všetkým z Bruselu máme súhlasiť. Medzičasom je tým, ktorých neotrávil sladký jed eurofondov, zrejmé, že Brusel nie je žiaden spolok milosrdných. Preto ostáva len dúfať, že nielen naši budúci europoslanci (voľby sú 24. mája), ale aj premiér, ktorý príde po totálne demotivovanom Ficovi (lebo mu nevyšiel útek do prezidentského kresla), nebude doma hrať geroja a vonku sklápať uši. Možno druhých 10 rokov prinesie pre Slovensko viac.
