Takto náš premiér niekoľkokrát odpovedal na otázku, aké prijme opatrenia proti kríze. Nech sa stane kvôli kríze čokoľvek, na ľuďoch šetriť nebude.
Na prvé počutie to znie naozaj pekne, bojovník za silné sociálne programy nedopustí, aby sa šetrilo na ľuďoch. Na druhé zamyslenie je však tento výrok „z cesty“, stačí si odpovedať na jednoduchú otázku: Ako sa dá alebo nedá šetriť na ľuďoch? Odpoveď znie: Dajú sa znížiť sociálne dávky, čo však nikto nepožaduje, a dajú sa znížiť náklady na zamestnancov, avšak len na zamestnancov štátu.
Z dvoch miliónov zamestnancov zamestnáva štát okolo 300-tisíc. Zvyšných 1,7 milióna má súkromného zamestnávateľa a z nich má 98 % mzdu vyššiu ako minimálnu. Štát teda nemá ako ovplyvniť mzdu drvivej väčšine ľudí, lebo mzda je výsledkom dohody medzi dvoma súkromnými subjektmi: zamestnancom a zamestnávateľom, a štát do toho nič, ako sa dohodnú (s výnimkou minimálnej mzdy, a tú by bolo najlepšie zrušiť).
Ostávajú štátni zamestnanci. Tu sa náš premiér pred dvoma rokmi dušoval, že zníži ich stav o 20 %, dokonca sa na tom uzniesla aj vláda (nariadenie 856 z 11. októbra 2006, úloha C.15). Keďže však premiér opäť raz niečo urobil len akože a spomínané nariadenie vlády je pre neho zrejme len zdrapom papiera, k zníženiu počtu úradníkov nedošlo.
Teraz je kríza, všetci to cítia a v súkromnom sektore dokonca mzdy klesajú. V tejto situácii premiér hrdinsky vyhlási, že na ľuďoch šetriť nebude, čo znamená, že nebude ani znižovať počet úradníkov a ani ich platy a odmeny. Kríza sa teda časti obyvateľstva nedotkne, čo určite všetkých ostatných poteší, ale len dovtedy, kým si neuvedomia, že úradníci žijú z ich daní. Vrchol pokrytectva je, že premiér uvažuje o zvýšení daní a zároveň ľuďom hovorí, že na nich šetriť nebude.
Riešením preto nie je oháňať sa ľúbivými vetami, ale začať skutočne šetriť. Miliónových áut sa to týka tak isto ako odmien úradníkov. A keby sa ešte menej kradlo, bolo by po kríze. To je však zrejme sci-fi.
