Vyše 44 percent a takmer milión hlasov je samo osebe pekný výsledok, ale vo svetle prvého kola, keď sa Ivete Radičovej podaril prekvapivý úspech, je to sklamanie. Radičovej sa oproti prvému kolu podarilo získať o 275-tisíc hlasov viac, no Gašparovičovi až 359 tisíc, čo je dokonca aj relatívne viac hlasov (v prvom kole dostala Iveta 81,5 % z počtu hlasov Gašparoviča, v druhom už len 80,8 %).
Dostali sme teda na frak a jediné, čo nám ostáva, je zablahoželať víťazovi. Obzvlášť treba zablahoželať volebnému tímu pána Gašparoviča, ktorý dokázal priam husársky kúsok – dostať do Grasalkovičovho paláca 68-ročného uja s množstvom kostlivcov v skrini.
Vôbec pritom nehrá rolu, kto hral akú kartu a kto dával párky a pivo. Dôležité je, že sa hralo (možno až na pár nepodstatností) v rámci zákonných pravidiel, a že nikto nespochybnil výsledok hlasovania. To je napríklad pre mňa osobne dôležitejšie ako samotný výsledok. Navyše, som presvedčený, že keby ľudia z Radičovej tímu mali tiež kartu, o ktorej by si mysleli, že im pomôže, tak by ju hrali. Ale skrátka tentoraz hrali červení lepšie. A zrejme bude aj na tom niečo pravdy, že my blaváci nechápeme, ako funguje zvyšok Slovenska.
Zákonite vzniká otázka, čo bude ďalej s Ivetou. Ako povedal Eduard Kukan, šedá eminencia SDKÚ (ktorá čoskoro pôjde za celoživotné zásluhy ako líder eurokandidátky na dôchodok do Bruselu), Radičová šéfkou nebude. Teda, doslova povedal, že len on ju za šéfku nechce, no pochybujem, že harcovník ako Kukan by to povedal bez toho, aby to bolo v politbyre dohodnuté. Na jednej strane Kukan prepásol dobrú príležitosť mlčať a Ivete muselo jeho vyhlásenie padnúť ako nôž do chrbta, na druhej strane potešil viacerých spolustraníkov. Lebo aj škodoradosť je radosť.
