V diskusnej relácii „Som koncesionár?“, ktorú minulú stredu vysielala Slovenská televízia na 2. programe, sa poslanec Národnej rady SR za Smer-SD Dušan Jarjabek prepracoval k úžasnému argumentu: Koncesionárske poplatky nie sú daňou na hlavu (ako som tvrdil ja), ale len „daničkou na hlavu“, lebo ich výška je len 4,60 Sk na deň. A to predsa nikoho nezabije.
Paradoxné v tejto súvislosti je, že viac ako 50 percent slovenských domácností platí viac na koncesionárskych poplatkoch ako na dani z príjmu, ktorú premiér Robert Ficov označil ako „krajne nesociálnu rovnú daň“.
Ale späť k téme. Daň či danička, stále je to „na hlavu“ (alebo na hlavičku), čo znamená, že bez ohľadu na výšku príjmu štát núti nás všetkých financovať verejný statok rovnakou čiastkou. Dôraz je na „núti“. Keby totiž bola platba za STV dobrovoľná, tak je rovnaká výška poplatku pre všetkých úplne v poriadku, veď aj chlieb stojí pre všetkých rovnako. Lenže ten je dobrovoľný. Slovenská televízia a Slovenský rozhlas sú teda verejné statky s vynútenou platbou, a preto musia byť financované solidárne, pričom solidárne znamená, že bohatí platia viac.
Solidárna je napríklad rovná daň, kde desať percent najbohatších daňovníkov platí viac ako polovicu a polovica daňovníkov s najnižším príjmom platí len štyri percentá z celkového výnosu tejto dane. Nesolidárne, resp. s nulovou solidaritou, sú práve koncesionárske poplatky, kde desať percent najbohatších daňovníkov platí desať percent a polovica daňovníkov s najnižším príjmom platí polovicu z celkového výnosu koncesionárskych poplatkov. A to, že musia platiť aj tí, ktorí STV nepozerajú či SRo nepočúvajú? To solidárne nie je tiež, to je len nespravodlivé.
