Ako je známe, z pohľadu parlamentných volieb tvorí Slovensko jeden volebný obvod a keby mali byť volení aj nezávislí poslanci (ktorí by museli na svoju kandidatúru vyzbierať povedzme 5-tisíc podpisov), znamenalo by to jednu kandidačnú listinu, tak ako vo voľbách do VÚC.
Reč je teda o kandidačnej listine s niekoľko tisíc kandidátmi, ktorí by mali v zátvorke za menom buď NEKA (nezávislý kandidát), alebo názov svojej strany. Samozrejme, je nereálne, aby každý volič krúžkoval 150 mien, ale povedzme že by mohol zakrúžkovať 10. Do parlamentu by sa dostalo 150 kandidátov s najvyšším počtom krúžkov, čím sme de facto zrušili päťpercentné kvórum na vstup do parlamentu. Netvrdím, že sa bez neho nedá žiť, chcel by som len pripomenúť, že kvórum existuje vo väčšine demokracií a nevzniklo náhodou, ale preto, že bez kvóra boli sily často rozdrobené a parlamenty často blokované.
Povedzme teda, že sme vyriešili technické problémy a do parlamentu môžu kandidovať nezávislí poslanci. Čo by robili títo poslanci v parlamente? No predsa v prvom rade by sa snažili splniť sľuby, ktoré dali svojim voličom. Napríklad, že postavia nový zimný štadión alebo cestu do svojej rodnej obce a pod. Plnenie sľubu by potom prebiehalo tak, že „ty mne podporíš novú cestu do mesta A a ja tebe podporím nový zimný štadión v meste B“. Zvolení by boli tí, ktorí najviac sľúbili a určite by neboli zvolené tie naivky, ktoré sľúbili vyrovnaný rozpočet.
Ďalší problém je počet hlasov. Pravidlo, že poslancami by sa stalo 150 kandidátov s najvyšším počtom krúžkov, znamená, že prvý by získal povedzme 300-tisíc krúžkov a 150. desatinu z toho, 30-tisíc krúžkov. Otázka znie: obidvaja by mali v parlamente jeden hlas? Napriek tomu, že kandidáta číslo jeden splnomocnilo desaťkrát viac voličov ako kandidáta číslo 150? Nemal by mať prvý kandidát desaťkrát silnejší hlas ako 150.?
Obidva problémy, a nielen tieto dva, rieši elegantne politická strana. Prvý problém, príliš veľa kandidátov, je riešený tak, že najprv volí volič stranu a potom si môže (ale nemusí) vybrať až štyroch kandidátov tej strany, ktorú si vybral. To znamená, že niekoľko tisíc kandidátov je rozdelených na kandidačné listiny politických strán. Ten druhý problém, nerovnosť hlasu, je riešený tak, že silní kandidáti jednotlivých strán, ťahajú (alebo tlačia) menej silných. To znamená, že do parlamentu sa dostane skupina ľudí, ktorí ako celok zodpovedajú počtu mandátov, a tým, že sú v jednej strane, je možné realizovať aj nepopulárne opatrenia. A pritom už aj dnes sa môžu do parlamentu dostať nezávislí kandidáti. Pozri Igor Matovič :-).
