Včera na STV 1 v relácii O 5 minút 12 sa stretli dvaja starí známi, Mikuláš Dzurinda a Vladimír Mečiar. Na záver sa spýtal Mečiar: „Keď budete v tej koalícii so Smerom, aký bude váš vzťah s SMK?“ Myslíte si, že Dzurinda povedal jasne, že „so Smerom do koalície nepôjdeme“, alebo aspoň vlažne, že „budeme rokovať s každou demokraticky zvolenou bla bla…“? Žiadne také, Dzurinda akurát povedal, že Mečiarovu otázku nevníma ako provokáciu, ale ako bonmot.
Máme to teda tu, zmráka sa nám k vláde Smeru-SD a SDKÚ-DS.
Chápem Fica, veď jednému jeho partnerovi umrela voličská základňa a druhý je už aj pre ľudí s hrošou kožou neprijateľný a predsa len, SDKÚ-DS je medzinárodne rešpektovaná strana s najúspešnejším premiérom na čele (pri slovíčku „najúspešnejší“ by som poprosil hodnotiť reálne fakty ako rast priemerných miezd či zamestnanosti). Navyše to, čo Smer nutne potrebuje, je aspoň štipka odbornosti, lebo to, čo tí diletanti predvádzajú, je katastrofa.
Nechápem Dzurindu. Prekvapil ma už aj pred štyrmi rokmi, keď koketoval s Mečiarom, ale predsa len situácia bola vtedy iná. Vtedy Dzurinda hľadal do SVOJEJ preukázateľne úspešnej vlády junior-partnera ako náhradu za ANO, aby mohol vládnuť ďalej a stabilizovať uskutočnené reformy. Nuž tak povedzme, že bol „ochotný v záujme Slovenska rokovať s čertom, diablom“. Ale teraz?
O rok bude mať Smer-SD veľa percent a SDKÚ-DS možno polovicu a Dzurinda bude Ficovi robiť poskoka. A aj keby títo dvaja páni neboli vo vláde osobne, čo si majú pomyslieť voliči týchto strán? Že už neplatí to, čo im tri roky otĺkali o hlavu? Že po súdoch sa vláčili omylom?
Možno práve táto absencia akýchkoľvek zásad a hrdosti je tragédiou našich dní. A krátkozraké to je navyše. Aby sa totiž nestalo, že zopár voličov SDKÚ-DS vôbec neocení, že ich strana sa dala dokopy so Smerom-SD.
