Koncom sedemdesiatych rokov mi moja babka (ročník 1914) rozprávala, že za mladi chodievala do Viedne električkou. Pre mňa to bolo úplné sci-fi, jednoducho nepredstaviteľné, aby si len tak hocikto sadol na elinu a išiel do Viedne, bez víz a devízového prísľubu.
Prešlo desať rokov, všetko bolo inak, ale predsa len, stále bola cesta do Viedne cestou do zahraničia. Počnúc zháňaním šilingov, miestami ponižujúcich kontrol našimi západnými susedmi (autopapir! alkohol? cigareten?) na hraniciach, ktorí si práve v tých dňoch, počas ktorých bol u nás sviatok a u nich nie, zmysleli, že musia kontrolovať obzvlášť poctivo, čím spoľahlivo vyrobili hodinový “ šor“ , až po teriganie sa cez Hainburg či Bruck.
Ku skutočnej zmene došlo až teraz, takmer dve desiatky rokov po revolúcii. Ako prvé to bol náš vstup do Európskej únie v máji 2004, ktorý zrušil clá. Potom, v decembri 2007 diaľnica, ktorú sa naši susedia uráčili po 17 rokoch dostavať. Pár dní nato to bol prístup k schengenskému priestoru, ktorý zrušil tie ich trápne hraničné kontroly a cestovné pasy spravil bezpredmetnými. No a k tomu všetkému máme už dvanásť dní aj spoločnú menu. V spojení týchto faktorov sa nákup v Parndorfe alebo vo Viedni stáva všednou udalosťou. Človek si jednoducho sadne do auta, do hodiny je tam, platí “ svojimi“ peniazmi. To považujem za zjednodušenie a za skvalitnenie logistickej časti môjho života. Keď chcem, idem. Len tak. Navyše, veľké množstvo vecí – ďalšia veľká zmena – je tam lacnejšie. A to nielen značkové oblečenie či olivový olej, ale aj napríklad obyčajné maslo. Moja babka by nechápala.
