Nezmyselnosť niektorých pravidiel si človek v plnom rozsahu uvedomí, až keď ich zažije na vlastnej koži. Napríklad taká tajná voľba. Na prvé počutie znie „tajná voľba“ veľmi vznešene a skutočne demokraticky, no v prípade slovenského parlamentu (na rozdiel od všeobecných volieb) ide o zbytočnú až škodlivú vec.
Podstata tajnosti voľby je tá, aby každý volič mohol svoje volebné právo vykonať naozaj slobodne. Preto máme vo volebných miestnostiach plenty, ktoré umožňujú vykonať voľbu naozaj tajne. Všetkých päť všeobecných volieb (do NR SR, do VÚC, komunálne, prezidentské a do Európskeho parlamentu) je tajných. Sú tajné preto, aby sa voliči mohli slobodne rozhodnúť.
Aký zmysel ale majú tajné voľby v slovenskom parlamente? Po posledných skúsenostiach s tajnou voľbou generálneho prokurátora tvrdím, že žiaden. V článku 73 ods. 2 ústavy sa píše, že poslanci „mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“. To je samozrejme v poriadku. Zároveň je v tom istom odseku napísané, že „Poslanci sú zástupcovia občanov“ a tvrdím, že práve kvôli tejto vete majú občania právo vedieť, ako hlasoval poslanec, ktorému dali svoj (preferenčný) hlas.
Pri väčšine hlasovaní tomu aj tak je a občania si môžu takmer v reálnom case pozrieť, ktorý poslanec ako hlasoval. Výnimkou sú hlasovania o obsadení niektorých pozícií, ako napríklad členovia súdnej rady alebo práve generálny prokurátor (ktorého tajnú voľbu nepožaduje ústava, ale len obyčajný zákon). Tajná voľba v slovenskom parlamente je najmä živnou pôdou pre rôzne politické hry a úplne zbytočne môže vyvolať nedôveru voči niektorým poslancom. Preto by bolo najlepšie nemať v parlamente vôbec žiadne tajné voľby.
Poslanec má právo slobodne sa rozhodnúť, ako bude hlasovať a volič má právo vedieť, aké to slobodné rozhodnutie poslanca bolo a ako hlasoval. Keď toto platí takmer pri všetkých hlasovaniach, malo by to platiť aj pri takom dôležitom hlasovaní, akým je voľba generálneho prokurátora.
